Hovoriť o konci života je náročné – hlavne s malými deťmi, pri ktorých nám často chýbajú tie správne slová. Všetci, vrátane tých najmenších, máme potrebu porozumieť veciam, ktoré nás obklopujú, a javom, s ktorými sa stretávame – výnimkou nie je ani smrť.
Téma smrti môže byť prirodzenou súčasťou života malých detí.
Spontánny rozhovor o smrti môžu ponúknuť udalosti a situácie, ktorými žijeme.
V prípade, že máme akékoľvek domáce zvieratko a umrie nám, citlivo to oznámme svojim deťom. Vysvetlime krátko a jednoducho, čo sa stalo a čo sa udeje s telom nášho domáceho miláčika. Silno odporúčam uskutočniť rozlúčkový rituál, ktorý síce (pochopiteľne) vyvolá smútok a môže sa prejaviť aj plačom, ale pomáha deťom uzatvoriť etapu života so zvieratkom. Neskôr môžeme spolu spomínať na naše domáce zvieratko, čím ukazujeme deťom, že láska pretrváva. Učíme ich, ako smútiť. Ukazujeme im, aký význam má smútok, a nenápadne a citlivo ich pripravujeme na smútenie za blízkymi ľuďmi (čo sa skôr či neskôr udeje).
Ďalšou možnosťou, ako hovoriť o smrti a zániku, je pozorovanie prírody: zmena ročných období, pestovanie zeleniny, vývin rybičky alebo motýľa. Tieto javy sú pre detičky viac uchopiteľné, zároveň neohrozujú ich pocit bezpečia a súčasne im ukazujeme, ako niečo vznikne, rastie a nakoniec, zákonite aj zanikne.
Pamiatka zosnulých je ďalšou príležitosťou hovoriť o pominuteľnosti života. Keď berieme deti na cintorín, tak môžeme vysvetliť, čo vlastne cintorín je, prečo ho navštevujeme, prečo zapaľujeme sviečky.
Nebojme sa ani rozprávok, v ktorých niekto zomrie – hoci to bývajú práve rodičia. Ak nám deti položia akúkoľvek otázku, spýtajme sa najprv ich, čo si o tom myslia, až potom povedzme, ako to vnímame my, resp. odpovedzme na konkrétnu otázku. Dávajme pozor na to, aby sme nemali dlhý monológ. Dieťa sa vždy spýta to, čo ho zaujíma a o čom už niečo počulo.
Neklamme deti! Polopravdy môžu vyvolať väčšiu úzkosť a strach ako pravdivé informácie. Nejasné odpovede môžu byť mätúce a dieťa svoje vedomostné „fugy“ vyplní pomocou svojho magického myslenia – a vtedy môže pospájať aj zdanlivo nepospájatelné, čo koniec-koncov zvyšuje jeho úzkosť.
Nemusíme sa báť, že svojho syna alebo svoju dcéru traumatizujeme tým, že sa rozprávame o smrti. Práve naopak – jedine otvorenosťou a komunikáciou zmiernime obavy a úzkosti. Veľkým pomocníkom môžu byť aj hračky a hra ako činnosť. Pokiaľ dieťa niečomu nerozumie alebo v ňom niečo vyvolá stres, tak si to „vyhrá zo seba“. Nebojme sa hry detí, hoci sa hrajú na cintorín alebo usporadúvajú pohreb pre zvieratká – niekde niečo videli, počuli alebo zažívajú. Môžeme ich hru citlivo komentovať. Hlavne doprajme našim drobcom čas a priestor na voľnú hru.
Autor: Silvia Érsek Nováková
Autorka článku Silvia Nováková je vyštudovaná psychologička, poradkyňa, autorka projektu odetoch.sk. Ako dobrovoľníčka pracovala so smútiacimi deťmi a rodinami v n. o. Plamienok. Aktuálne je na materskej dovolenke.
Použité zdroje:
