AKO SA DIEŤA UČÍ ROZPRÁVAŤ
Časť prvá
Pre nás dospelých nie je reč nijak zložitá, častokrát sa vieme v záplave slov aj stratiť. V skutočnosti je to zložitá ľudská schopnosť, ktorú na celej Zemi ovládame len my.
Prečo je teda tak komplikovaná pre naše deti?
Reč je komplexná súhra viacerých systémov. Na to, aby sme tvorili slová musíme zapojiť v súlade: ústnu dutinu, pery, použiť správne prúd vzduchu pri výdychu, mimické svaly, čeľusť, pracovať so zubami a jazykom. Nadobudnúť túto schopnosť je zdĺhavý proces. Dlhší ako napríklad naučiť sa chodiť. Vyžaduje od detí veľké úsilie a nácvik. Od nás dospelých podporu a trpezlivosť. Samotnej aktívnej reči, ktorá má svoje malé víťazstvá v podobe prvého slova v prvom roku a postupného spúšťania aktívnej reči okolo druhého roku, predchádzajú mnohé prípravné fázy. Počas nich má dieťa možnosť postupne trénovať ovládanie jednotlivých systémov izolovane, postupne ich prepájať a nadobúdať obratnosť a istotu.
Vývin reči do jedného roka
Na úplnom začiatku je potreba komunikovať. Sme sociálne bytosti, tak sa už rodíme. Postupným zrením sa táto naša potreba zdieľať stále posilňuje. A na jej naplnenie potrebujeme komunikačný nástroj – reč. Radosť zo vzájomného zdieľania a porozumenia v deťoch prebúdzame od ich narodenia tým, že sa im prihovárame, čítame, spievame, tancujeme s nimi a rozprávame im riekanky. Deti pre rozvoj reči potrebujú nás dospelých, vás rodičov. V tomto procese sme nenahraditeľní.
Od narodenia dieťa komunikuje smerom k vonkajšiemu prostrediu. Na začiatku pudovo plačom, neskôr úsmevom a plačom, následne postupne pribúdajú rečové prejavy. Bábätko výska, smeje sa, vydáva hrdelné zvuky, používa samohlásky, ktoré sú najjednoduchšie vysloviteľné. Zároveň na svoju komunikáciu používa celé telo. Hrá sa s ústnou dutinou, olizuje si prsty, ruky, predmety, cmúľa ich, neskôr hryzie, vyplazuje jazyk a tak to má byť. To jeho tréning reči. Naznačuje pohľadom o čo má záujem a o čo nie. Postupne pridáva najjednoduchšie spoluhlásky, ktoré utvára pomocou pier – b, m, p, v spojení so samohláskou. Okolo 8 až 10 mesiaca už dokáže sformovať prvé slabiky. Najprv v súvislom prúde, tzv. zmnožené slabiky a keď sa opäť nácvikom zdokonalí, dokáže vysloviť prvé slabiky zdvojené. Chce to veľké úsilie. „Tata, baba, mama“ často neznamenajú to, čo sa zdá, že by mohli znamenať. Ide zatiaľ len o hru so zvukmi. Až okolo roka si dokáže dieťa spojiť zvuk s osobou alebo predmetom, či situáciou. A máme na svete prvé slovo. Takže, slovo je pojem, nielen zvukový súbor slabík.
Prvé slová môžu byť úplne jednoduché, často ich rodičia ani neoznačujú za slová. Sú to citoslovcia, zvukomalebné slová: ham, bum , bá (ako bác), ha (ako hav) a pod. Dieťa nemusí slovo správne vysloviť, môže byť neúplné alebo aj skomolené. Dôležité je, že u dieťaťa vzniklo pevné spojenie medzi zvukom a predmetom, či situáciou, teda že daný zvuk niečo konkrétne označuje. To je slovo.
Ako im môžeme pomôcť? Na čo si dávať pozor?
Našou prvou úlohou od začiatku je vyvolávať komunikáciu. Tešiť sa z nej, a tým dieťa podporovať v ďalšej hre so zvukmi. Hrou dochádza k zdokonaľovaniu súhier jednotlivých systémov, a samozrejme spolu s vývinom reči, k socializácii dieťaťa a jeho uspokojeniu tým, že mu rozumiete. Môžeme napodobňovať zvuky dieťatka a pridávať nové. Prihovárať sa mu zjednodušenou rečou, tzv. rečou pre bábätká, ktorá veľmi pomáha dieťatku pri učení hovoriť. Reč pre bábätká používajú ľudia mnohých kultúr na celom svete. Ide o tón reči, melódiu. Zároveň zvykneme spomaliť tok reči, robíme väčšie pauzy medzi jednotlivými slovami, čím umožníme dieťaťu sluchovo analyzovať kde slovo začína a kde končí. Výraznejšie artikulujeme, teda vyslovujeme zrozumiteľnejšie jednotlivé hlásky. Neznamená to, že šušleme alebo komolíme slová.
Pri komunikácii s dieťatkom používame výraznejšiu mimiku, aby boli viac čitateľné naše emócie a výraznejšie gestikulujeme. Celý náš výraz by mal byť mierne dramatický, radostný, ale stále prirodzený. Nechávame ho vkladať si ruky a predmety do úst. Precvičuje si tým zapojenie ústnej dutiny, zubov, jazyka, pier, mimických svalov, čo sú systémy potrebné pre rozvoj reči.
Okolo deviateho mesiaca, kedy je už dieťa schopné vďaka psychickému zreniu po vás opakovať, môžete začať s hrou: Ako robí…? Ako robí koník? Ako robí indián? – vedia všetci naši malí Balansáci veľmi skoro. A tak opäť precvičujú jednotlivé súhry, trénujú výslovnosť slabík a to všetko hrou, ktorá ich teší, pretože my rodičia sa smejeme a tlieskame.
Čítame im knižky. Jednoduché obrázkové, spočiatku s fotografiami, pretože sú pre dieťa ľahšie identifikovateľné. Neskôr s kreslenými obrázkami. Vhodné sú hmatové knižky, zvukové, s posuvnými časťami alebo okienkami, ktoré sa otvárajú. Do veku desiatich mesiacov dieťaťa s jedným obrázkom na strane, neskôr s viacerými obrázkami. Dieťaťu ukazujeme obrázky, označujeme veci, zvieratá v knižke prstom, pomenúvame ich a pýtame sa dieťaťa kde je predmet, osoba, zviera, čo robí, aké zvuky vydáva.
Spievame a tancujeme. V ľudových pesničkách alebo pesničkách pre deti sa často používajú slová, ktoré sú pre dieťa ľahko zapamätateľné. Okrem toho, tanec a spev sú rytmické činnosti a rytmus je v našom živote dôležitým aspektom vývoja. Rytmus reči má možnosť dieťa pozorovať, keď sa rozprávajú dospelí. Recitujeme mu básničky. Krátke rytmické riekanky pomôžu nielen pri rutinných denných činnostiach, aby dieťa lepšie spolupracovalo, ale keďže ich budete opakovať každý deň, hravo rozvíjate zároveň reč. Básničky formou ukazovačiek deti milujú, pretože pri nich výrazne gestikulujeme a od deviateho mesiaca dokážu tieto gestá aj postupne opakovať.
Celý prvý rok dieťaťa sa reč rozvíja veľmi pomaly. Jej vonkajším prejavom sú maximálne slabiky. Hovoríme o prípravnom alebo predverbálnom období. Rodičia by mohli nadobudnúť dojem, že sa netreba dieťaťu veľa prihovárať, pretože im vlastne nerozumie. Avšak celé toto obdobie nie je len o zdokonaľovaní spomínaných súhier, ale je to čas tzv. pasívneho porozumenia reči, ktoré predchádza samotnej reči aktívnej. Dieťa síce slovo nevie povedať, ale pozná ho. Vie ho identifikovať a označiť neverbálnym spôsobom. Používa teda neverbálnu komunikáciu. Do jedného roka by malo dieťa rozumieť základný príkazom a inštrukciám.
Pasívne porozumenie reči presahuje cez jeden rok a ešte bude dlho trvať, kým objem aktívnej slovnej zásoby bude výrazne väčší ako pasívnej.
- V prvom roku vie povedať prvé 2-3 slová,
- V osemnástich mesiacoch je počet aktívnych slov veľmi individuálny 10-30 slov,
- V dvoch rokoch počet pasívnych slov 300 a aktívnych cca 50,
- V troch rokoch počet pasívnych slov cca 1000, aktívnych 300-1000.
Rozvíjanie pasívneho porozumenia reči je teda v prvých rokoch dieťaťa veľmi významné. Preto si dávajme pozor, o čom sa pred dieťaťom rozprávame a akým spôsobom sa vyjadrujeme. Z jeho pasívnej bude raz aktívna slovná zásoba. A zrazu sa divíme odkiaľ to tie deti nabrali:)
Ako rozvíjame pasívnu reč, teda ako deti nadobúdajú slovnú zásobu? Všetkými činnosťami, ktoré sme spomenuli a tiež tým, že na prechádzkach vonku alebo obchôdzkach bytu pomenúvame veci okolo nás a ukazujeme na nich prstom. Ak dieťaťu ukazujeme nejaký predmet alebo situáciu a chcete, aby si ju spojilo s pojmom, potrebujeme toto slovo použiť viackrát. V jednoduchej holej alebo veľmi málo rozvitej vete. Napr.: Aha, to je auto! Vidíš? To je modré auto. Čo je to? Auto. To je auto. Auto robí brm, brm. Auto robí tu, tú. Kde je auto? Tam je auto. Slovo auto sme zopakovali niekoľkokrát za sebou. Takto môže dieťa pochopiť prepojenie medzi pojmom auto a predmetom, ktorý mu ukazujeme a rozšíriť tak svoje pasívne porozumenie reči. Používanie jednoduchých viet pri komunikácii s dieťaťom je dôležité aj z dôvodu, že dieťa min. do deviateho mesiaca nedokáže rozumieť súvetiam, skôr vníma vašu emóciu, tón hlasu, melódiu, prípadne vašu náladu.
Ako môžeme zistiť, ktoré slová už dieťa pozná? Teda aká je jeho pasívna slovná zásoba?
Po tom ako sme dieťaťu asi mesiac ukazovali hodiny TIK – TAK, môžeme očakávať, že dieťa bude pojem poznať. Snažíme sa zaujať dieťa a spýtajme sa ho, kde sú hodiny TIK – TAK. Dieťa okolo 8-9 mesiaca dokáže svoju pozornosť zamerať na daný predmet a fixáciou pohľadu dá na vedomie, že predmet pozná a vie ho určiť v priestore. Neskôr, okolo 11-12 mesiaca pridá aj ukázanie prstom.
Saša Ragas
