Sebadôvera nie je niečo, s čím sa deti rodia – formuje sa postupne a je výsledkom toho, ako s nimi komunikujeme, ako reagujeme na ich pokusy a ako im dovolíme objavovať svet. Prvé tri roky života sú zásadné, pretože práve v tomto období sa vytvára základ pre ich vnútorný pocit istoty a dôvery v seba samého.
Možno si ani neuvedomujeme, koľko drobných situácií v každodennom živote ovplyvňuje ich sebadôveru. To, či si dovolia skúšať nové veci, či sa neboja chýb, či sa cítia dostatočne dobré – to všetko sa rodí v detstve. Na nás, rodičoch a dospelých záleží, či im tento základ pomôžeme vybudovať. Ako môžeme podporiť sebadôveru dieťaťa od narodenia? Ako mu ukázať, že je schopné, že chyby nie sú zlyhaním, ale cestou k učeniu, a že si môže veriť aj vtedy, keď sa mu niečo nepodarí?
Pre malé dieťa je kľúčové cítiť sa bezpečne. Ak sa môže spoľahnúť na to, že jeho potreby budú vypočuté a že jeho prejavy sú akceptované, jeho dôvera v seba prirodzene rastie. Vytvára sa tak pocit istoty – že je dôležité, že na jeho skúsenostiach záleží a že svet je miestom, kde môže slobodne objavovať.
✔ Rešpektujúca komunikácia – Aj keď dieťa ešte nerozpráva, vníma tón hlasu, výraz tváre a energiu, s akou k nemu pristupujeme. Ak reagujeme láskavo, s porozumením a rešpektom, učí sa, že jeho pocity sú dôležité a môže im dôverovať.
✔ Predvídateľnosť a konzistentnosť – Keď dieťa vie, čo môže od nás očakávať, cíti sa isté. Jednoduché rutiny, pravidelnosť v starostlivosti a pokojná reakcia na jeho potreby mu dávajú pocit stability.
✔ Prijatie emócií – Strach, frustrácia či hnev sú prirodzenou súčasťou vývinu a samotného života. Ak namiesto popierania alebo ignorovania dieťaťu pomôžeme jeho emócie pomenovať („Vidím, že si nahnevaný, lebo ti spadla veža z kociek“), učíme ho, že všetky pocity sú v poriadku a môže im rozumieť. Keď má dieťa pocit bezpečia, prirodzene sa otvára svetu, skúša nové veci a buduje si dôveru vo vlastné schopnosti.
Jedným z najväčších darov, ktoré môžeme deťom dať, je dovoliť im robiť chyby.
Väčšina z nás vyrastala v presvedčení, že chyba znamená zlyhanie. Ak sme sa pomýlili, nasledovala oprava, upozornenie, niekedy dokonca výčitka. Postupne sme sa naučili, že je lepšie neriskovať, neskúšať, nevybočovať z istoty. Malé deti však vnímajú chyby úplne inak – až kým ich nenaučíme báť sa ich. Keď dieťa skúša prvý raz chodiť, nespočetnekrát spadne. No nevzdá sa, pretože nevníma pád ako neúspech. Len skúša znova. Ak však zareagujeme slovami „Dávaj si pozor, nespadni!“, môžeme v ňom nevedomky zasadiť strach z chýb.
✔ Normalizujme chyby ako súčasť učenia – Keď dieťaťu nejde zapnúť hračka alebo mu spadne lyžička, môžeme povedať: „To je v poriadku, skúsiš znova.“
✔ Buďme príkladom – Ak sa nám niečo nepodarí, môžeme to pomenovať („Ups, rozsypala som múku, upracem ju.“). Takto dieťa vidí, že chyby nie sú problém, ale bežná súčasť života.
✔ Podporujme proces, nie len výsledok – Namiesto „Si šikovný, dokázal si to!“ môžeme povedať: „Videla som, ako si sa snažil a nevzdal si sa!“ Dieťa si tak spája úspech s úsilím, nie len s dokonalým výsledkom.
Keď deti pochopia, že chyby sú prirodzené, naučia sa veriť si aj vtedy, keď veci nejdú podľa plánu.
Často máme tendenciu deťom pomáhať viac, než je potrebné. Ak vidíme, že sa trápi so stavaním veže z kociek, máme chuť ju dokončiť za neho. Keď sa snaží obliecť si ponožky, ponáhľame sa mu ich natiahnuť.
V skutočnosti si dieťa buduje sebadôveru práve vtedy, keď môže objavovať a učiť sa samostatne.
Ako podporiť prirodzený rozvoj schopností?
✔ Dovoľme mu skúšať – Aj keď mu to ide pomaly. Ak sa mu podarí zapnúť zips či lyžičkou dostať polievku do úst, cíti hrdosť na svoj pokrok.
✔ Neopravujme hneď – Ak sa dieťa snaží postaviť kocky a veža padá, nemusíme ihneď zasahovať. Môžeme mu nechať priestor skúšať, objavovať a učiť sa.
✔ Podporujme samostatnosť v bežných činnostiach – Umývanie rúk, jedenie, obliekanie – všetko, čo dokáže urobiť samo (aj keď neohrabane a pomaly), mu dáva pocit kompetencie. Sebadôvera sa rodí zo skúseností, nie zo slov. Keď dieťa zažije, že niečo zvládne samo, jeho pocit schopnosti sa upevňuje.
Deti si o sebe vytvárajú obraz na základe toho, ako ich vnímajú dospelí. Ak sa na ne pozeráme s presvedčením, že sú schopné, odvážne a šikovné, začnú si to myslieť aj ony samy.
Ako môžeme v každodennom živote posilňovať ich sebadôveru?
✔ Hovorme im, že im veríme – „Verím, že to dokážeš.“ „Vidím, ako sa snažíš, a viem, že na to máš.“
✔ Poďme spolu objavovať nové veci – Ukážme deťom, že svet je bezpečné miesto na skúšanie a učenie sa.
✔ Dovoľme im robiť vlastné rozhodnutia – Aj keď sú malé. Nech si vyberú, ktoré topánky si obujú, alebo ktorú lyžičku použijú. Malé rozhodnutia im dávajú pocit kontroly a kompetencie. Keď deťom veríme, oni začnú veriť sami sebe. A táto dôvera sa s nimi ponesie po celý život.
Podpora sebadôvery dieťaťa neznamená len slová chvály, ale najmä vytvorenie prostredia, v ktorom si môže veriť samo. Znamená to dať mu priestor robiť chyby, povzbudiť ho, aby skúšalo znova, a nechať ho objavovať vlastné schopnosti vlastným tempom. Keď cíti, že je prijímané so všetkým, čo k nemu patrí – aj s neúspechmi a frustráciou – učí sa, že jeho hodnota nezávisí od dokonalosti. Sebadôvera, ktorú si vybuduje v ranom detstve, sa stane jeho vnútornou silou – pomôže mu nielen zvládať školské výzvy, ale aj riešiť problémy, budovať zdravé vzťahy a cítiť svoju hodnotu. Nie preto, že ho za to niekto pochváli, ale preto, že si samo verí. A práve táto viera v seba mu umožní rásť s odvahou a zvedavosťou, bez strachu zo zlyhania.
V každom „Skús to, zvládneš to.“
V každom „Aj keď to teraz nevyšlo, môžeš skúsiť znova.“
V každom „Som tu pre teba.
Sebadôvera sa nerodí zo slov, ale zo skúseností. A tie môžeme deťom dať každý deň.
autorka: Ninka Peniaková,
poradkyňa psychomotorického vývinu v Baby Balance Bratislava
O tom, čo už deti v akom veku zvládnu, aké činnosti im môžete zveriť a ako ich zapájať napríklad do domácich prác, sa rozprávame aj na našich pravidelných stretnutiach na kurzoch.
