Deti sa hrajú. Nemusíme ich ani učiť, ako sa hrať, ani ich do toho nútiť. Deti prirodzene siahajú po veciach, s ktorými sa môžu hrať. Hra im prináša radosť. A nielen to!
Hra rozvíja myslenie, pamäť, pozornosť, reč, psychomotorickú koordináciu, kreativitu a predstavivosť. Keď sa deti hrajú, učia sa, ako sa správať vo vzťahoch, vyjadrujú a spracovávajú svoje pocity alebo oddychujú.
Už tie najmenšie deti dokážu svoj vnútorný život vyjadriť hrou. Hra zvyšuje ich sebadôveru a sebavedomie. Hra pomáha deťom objavovať a pochopiť svet a všetko, čo sa v ňom nachádza.
Liečivá sila hry sa využíva v terapii hrou s deťmi, nakoľko hra je pre ne najprirodzenejšou formou komunikácie (deťom chýba ešte slovná zásoba, skúsenosti a analytické myslenie, aby dokázali dať svoje pocity do správnych slov).
Pomocou hračiek a manipulácie s hračkami sa bábätká učia ovládať a cielene používať svoje telo. Doslova experimentujú s pohybmi. Keď bábätku ukazujeme hrkálku, aj touto formou s ním nadväzujeme a vytvárame vzťah, motivujeme ho spoznávať a učiť sa.
Bábätká cez hračky postupne objavujú prostredie, v ktorom žijú. Stále viac rozumejú ľuďom a veciam, ktoré ich obklopujú. Získajú skúsenosť, že svet je spoznateľné a predvídateľné miesto, a tým sa vytvára a prehlbuje základný pocit istoty a bezpečia.
Ako bábätko rastie, jeho hra je stále rôznorodejšia a komplexnejšia. Malé dievčatá a malí chlapci rady napodobňujú to, čo vidia u dospelých. Veľmi skoro (už okolo roku a pol) sa u nich objaví takzvaná symbolická hra – teda hra, v ktorej jedna osoba alebo vec zastupuje inú. Ak ich pozorujeme, všímame si, že akože miešajú vajíčko, ukladajú medvedíka do postieľky, šoférujú auto, ošetrujú bábiku.
Fantázia im umožňuje premeniť sa na čokoľvek, čo si želajú alebo premeniť predmety. To je dôvodom toho, prečo im nemusíme kúpiť všetky hračky sveta. Napríklad domček pre bábiky môže poslúžiť ako parkovací dom. Z obyčajnej krabice sa stáva skrýš, či pokladnica.
Občas si sadnite bokom a nenápadne sledujte, ako sa vaše deti hrajú. Nazriete do ich čarovného sveta. Všimnete si a uvedomíte si, čo všetko už v tomto malom veku dokážu (aj bez nás), čím žijú, ako vnímajú svoje okolie.
Keď sa deti hrajú samé (a to dokážu už aj niekoľkomesačné bábätká), nezasahujme do ich hry a nevyrušujme ich. Nehovorme vtedy na ne a neodpútavajme ich pozornosť. Sú totiž úplne ponorené do voľnej hry.
Voľná hra je hra, do ktorej si dieťa samé vybralo hračky a samé si vymýšľa a určuje priebeh hry. Vystačí si samé a vyzerá sústredene a spokojne. Bábätko môže byť zahĺbené do pozerania sa na kolotoč nad postieľkou. Ročné dieťa môže byť zaujaté rozprávkovou knihou či posúvaním autíčok, alebo vkladaním kociek do krabice.
Snažme sa o to, aby sme našim deťom v každom veku dopriali priestor, keď môžu byť na chvíľu samé so sebou, so svojimi hračkami. Dovoľme im utiahnuť sa do úzadia či už do detského stanu v obývačke, na rozložené vankúše za gaučom, či do skrýše v skrini. Aj ony potrebujú vydýchnuť si a oddýchnuť si od podnetov prostredia, čo od ľudí.
Malé deti sú zväčša spokojné v blízkosti iných detí rôzneho veku. Keď sa stretnú rovnako staré deti, tak sa niekedy hrajú vedľa seba s rôznymi hračkami, či s rovnakými hračkami. Niekedy len pozorujú, čo robia ostatné deti. Postupne, okolo 2 rokov sa dokážu dohodnúť na tom, ako sa budú hrať. Samozrejme, môže dôjsť ku konfliktom, nakoľko batoľatá sú egocentrické a náladové.
Nosme svojich synov a svoje dcéry na miesta, kde sa môžu stretávať so svojimi rovesníkmi. Možno sa nebudú spolu hrať, ale vnímajú prítomnosť toho druhého, pozorujú sa navzájom a učia sa jeden od druhého napodobňovaním.
V zápale našich povinností pri rýchlom životnom štýle môže byť pre nás rodičov náročné nájsť čas, ktorý venujeme spoločnej hre so svojimi deťmi. Niekedy sa s nimi síce hráme, ale mysľou sme niekde inde. Môže byť pre nás poriadnou výzvou spomaliť pri detskej hre.
Nemusí nám byť po vôli sadnúť si na koberec a aspoň 15 minút denne byť naozaj na 100 % prítomný v hre so svojím dieťaťom. Máme sa ale snažiť, nakoľko spoločná hra utužuje a prehlbuje vzťahy. Spoločná hra je pre deti jedným z jednoducho čitateľných dôkazov lásky a prejavom záujmu. Zažijeme s nimi veľa zábavy, radosti, smiechu, vytvárame spoločné príbehy. Spoločné zážitky rozvíjajú aj dôveru vo vzťahu.
Ak nás ani krátka hra s deťmi nebaví, nevieme sa do hry vžiť, či uvoľniť sa pri nej, alebo sa nám zdá, že nemáme taký blízky vzťah so svojím dieťaťom, ako si želáme, môžeme skúsiť filiálnu terapiu.
Keď sa hráme s deťmi, tak v sebe môžeme práve počas spoločnej hry prebudiť svoje vnútorné dieťa, ponoriť sa do hry, vžiť sa do nej a správať sa autenticky a spontánne.
Samozrejme, môžeme sa spolu hrať s deťmi aj vtedy, keď chceme rozvíjať ich pamäť, myslenie a iné schopnosti. Vtedy sme však v úplne inej pozícii, ako pri vyššie spomenutej hre. V tomto prípade totiž hru riadime, dávame rôzne inštrukcie, máme požiadavky, vyžadujeme určitý výkon, hoci to v danom veku robíme hravou formou.
Keď sa nám do spoločnej hry nechce, majme na pamäti, že čas trávený hrou s deťmi nikdy nie je premrhaný.
Prajem veľa krásnych hravých zážitkov.
Autorka: Silvia Nováková, vyštudovaná psychologička, poradkyňa, mama,
momentálne sa veľa hrá so svojim synom na rodičovskej dovolenke
