Viete, čo je to otutat? Alebo bikuku, dakoko, či myna, etedo, oteta? Dospelák musí v sebe často nájsť veľmi veľa dôvtipu a vyladenia sa na to, aby porozumel slovám dieťatka. Nuž, deti robia to, čo im situácia dovolí. Tou situáciou myslím ich aktuálne schopnosti. I keď sme za každé slovo vďační, nemôžeme čakať, že sa deťom slová podaria hneď v podobe hodnej reportérskej brandže. Slová sú častokrát kostrbaté, nedokončené, skrátené alebo skomolené.
Niekedy ani vlastne nevieme, či tie zhluky hlások môžeme už za slová považovať. Postupne sa samozrejme budú zlepšovať a čoraz viac pripodobňovať tým dospeláckym. Prečo to tak je? Mimochodom, v úvode ste „počuli“ dieťa, ktoré vám hovorilo slová ochutnať, bicykel, lietadlo, myška, svetielko, hokejka – ale to ste určite uhádli. 😁
Deti sa učia hovoriť opakovaním, imitáciou. Cvičením a opakovaním dochádza k jej výraznému zdokonaľovaniu. U detí sa postupne zlepšujú aj ďalšie schopnosti, ktoré sa spolupodieľajú na tom, aby slová prišli a aby sa postupne zdokonaľovalo to, ako znejú. Motorika a pohyby artikulačných orgánov sú obratnejšie – nielen tréningom imitácií, zvukov, ale aj postupným papaním čoraz tuhšej stravy. Sú to svaly, a tie sa tréningom zdokonaľujú a silnejú – tak ako iné svaly.
Deti najskôr viaceré zvuky a hlásky počujú rovnako, a to hlavne tie, ktoré sa podobajú. Ak im povieme slovo ŠUPY a SUPY, hádajte čo: je veľmi pravdepodobné, že obe slová počujú rovnako. Áno, spočiatku vôbec rozdiel NEDOKÁŽU vnímať. Ich sluch nie je tak vycibrený, aby tento jemný rozdiel odhalil. Až neskôr, tréningom, skúsenosťou, začnú deti tieto jemné rozdiely medzi hláskami rozlišovať. I to má však háčik. Najskôr ich počujú u druhých – vedia, že dospelák povedal síce dve odlišné, ale podobné slová, no zopakujú ich nesprávne, obe rovnako – nedokážu ich ešte odkontrolovať u seba. No aj to sa naučia. Je to však dlhý proces.
Spätná väzba. To je presne to, keď dieťatko povie „tláva“ a vy mu na to poviete „Áno, tráva, to je tráva!“. Všimnite si, prosím, že som nenapísala „NIE! To nie je tláva. Povedz tráva. Zopakuj tráva, tráááva!“. Toto, prosím, nie.
Deti nás rýchlo prekuknú. A nepomôže, ak ich snahu komunikovať zničíme a ich samých znechutíme naším síce dobre mieneným, no nesprávnym prístupom.
Prečo Jankovi stačí slovo bicykel počuť 10-krát a skúsil ho úspešne povedať a prečo to Marienka potrebovala počuť 80-krát? Nuž, lebo tak to je, milý dospelák. Spätnej väzby (toho vzoru) dodávame toľko, koľko Jankovi a Marienke treba podľa ich vlastných potrieb.
Spätná väzba môže byť sluchová, keď od nás dieťa počuje vzor slova, no významnou pomocou je aj vizuálna opora, keď dieťa slová „vidí“. Keď vidí, čo robí dospelý ústami počas toho „MA-MA“. Vidí, že pery sa dvakrát spoja, ústa sa dvakrát otvoria.
Z ďalších schopností sa ruka v ruke tréningom zlepšuje i pamäť a kognícia. Aby slovo deti dokázali použiť, musia si ho najskôr zapamätať, pochopiť jeho význam a osvojiť si jeho formu. Musia vedieť, kedy slovo použiť, vedieť ako znie, ako tie hlásky za sebou vyskladať a nepomotať ich.
Mám pre vás úlohu. Ak by ste mali vybrať 10 slov, ktoré by vaše dieťa malo vedieť, ktoré by to boli?
Čo je pre nás dospelých tá pravá motivácia, aby sme komunikovali? V bufete si vypýtame bagetu, na stanici lístok, kamoške povieme, čo nás štve, alebo jej vyrozprávame, aký úžasný svah bol na lyžovačke počas víkendu. Komunikujeme o tom, čo POTREBUJEME, o tom, čo CHCEME, zdieľame zážitky, pocity. A čo teda tie naše deti? Čo naozaj potrebujú mať v prvej slovnej zásobe?
V knižkách často vidíme geometrické tvary, farby, čísla. Áno, na to všetko príde čas a aj tieto slová patria do potrebnej slovnej zásoby. Hovorme teraz ale o prvých slovách. Ktoré naozaj potrebujú? Keď chcú papať, ísť von, keď zo zvedavosti hodia loptičku za gauč a potom si nevedia poradiť s tým, ako ju odtiaľ dostať von. Daj, neni, ešte, páli, pozor, hotovo, von, umyť, špinavé, vysoko, pomoc, babka, halo, moje, papať. Vnímate ten rozdiel medzi farbami, číslami a tvarmi? DAJ keď chce autíčko, NENI keď auto spadlo a nevie ho nájsť. PÁLI čaj, ktorý má každé ráno a treba si dať POZOR, aby si neopálilo. VON alebo TATA, lebo tam rád chodí každý deň. UMYŤ, lebo mu vadia ŠPINAVÉ ruky, lebo mama chce mať doma čisto. VYSOKO je hojdačka a dieťa na ňu nedočiahne, potrebuje POMOC. Chýba mu BABKA, zavolajme jej (HALO). S týmto sa nechce podeliť, to je len MOJE a hnevám sa, keď mi to berieš. Som hladný, poďme PAPAŤ.
Dieťa nám nemusí povedať trojslovnú vetu, stačí, ak povie jedno najdôležitejšie slovo, a tým vyjadrí akoby celú vetu, myšlienku. Toto bola ukážka funkčnej slovnej zásoby. Funkčnými slovami sa myslia tie, ktoré deti použijú počas dňa na vyjadrenie ich POTRIEB. Toho, čo CHCÚ alebo POTREBUJÚ. Sú to napríklad podstatné mená (napr. jedlo, hračky, dopravné prostriedky, zvieratá, členovia rodiny), tiež veľmi veľmi dôležité slovesá (stop, ideme, skákať, jesť, spať), prídavné mená (napr. čistý, špinavý, horúce), zámena: moje, ty, ja a iné slová, ktorými dieťa odkomunikuje svoje potreby.
..ešte jedna vec. V prvých pokusoch nie je dôležitá forma. Dôležitejšie než to, ako slovo vyzerá, je, že dieťa akokoľvek komunikuje a že komunikovať chce. Že dokáže pomocou prvých slov efektívne vyjadriť svoje CHCEM, svoje POTREBUJEM, ale aj svoje rázne NIE.
Akákoľvek forma komunikácie je vítaná, či už použije slová skomolené, skrátené, či ich doplní gestami alebo pohľadom. Vzťah sa buduje aj tým, že dieťatku porozumieme, tým, že dokáže svoje potreby čím skôr odkomunikovať a je pochopené. Tak dokážeme predchádzať frustrácii a nepochopeniu na oboch stranách. A je to ťažké, priznávam. Nesústreďujme sa preto na nedokonalosti slov, ale podporme akúkoľvek snahu o komunikáciu našou radosťou, aktívnym zapojením sa a pozitívnou spätnou väzbou, reflektovaním emócií. Len tak podporíme jeho ďalšie pokusy. A tie budú stále lepšie a bude ich skúšať čoraz častejšie.
Viac o tejto téme nájdete aj v článku Keď slová ešte neprichádzajú.
Autorka: Janka Kováčová, logopedička
