Keď sa žena stane mamou, otvára sa pred ňou nová životná kapitola – krásna, ale aj náročná. Nie je to len o dieťatku. Je to aj o nej. O tom, čo prežíva, ako sa mení jej telo, vzťahy, identita a každodennosť. Lenže o tom sa často nehovorí. Namiesto toho sa k nej dostávajú frázy, ktoré vyzerajú ako povzbudenie, ale v skutočnosti môžu veľmi bolieť. Alebo aspoň vyvolať pochybnosti. O sebe. O tom, či to zvláda. Či to robí dobre. Či je v poriadku, že sa cíti, ako sa cíti.
Ako psychologička sa každý týždeň stretávam so ženami, ktoré sa snažia byť tou najlepšou verziou seba pre svoje deti, no pritom sa cítia vyčerpané, nepochopené alebo až neviditeľné. Často je za tým súbor mýtov, ktoré si ani neuvedomujeme, že v sebe nosíme.
Poďme sa spolu pozrieť na 5 najčastejších mýtov, ktoré obklopujú mentálne zdravie mám – a skúsme ich spolu zahodiť na smetisko dejín.
Tento mýtus je jedným z najčastejších – a najzákernejších. Tvári sa ako motivácia, no v skutočnosti vytvára tlak. Ak žena nie je šťastná, znamená to, že niečo robí zle? Nie. Znamená to, že je človek. A že jej emocionálne prežívanie je komplexné, dynamické a normálne.
Materstvo je intenzívna skúsenosť. Zároveň napĺňa aj vyčerpáva. Môže priniesť chvíle radosti aj chvíle samoty, smútku a hnevu. Ráno sa môže začať úsmevom a o dve hodiny je človek na pokraji síl. A je to v poriadku.
Predstava, že „dobrá mama“ je automaticky spokojná, vytvára ilúziu, že ak niečo prežívaš ťažko, robíš niečo zle. Ale emócie nie sú známka zlyhania – sú signál. Navyše, ako ukazuje výskum Nelson et al. (2014), celková pohoda rodičov veľmi úzko súvisí s mierou podpory, ktorú majú. Nie s tým, aké sú mamy „výkonné“ alebo „pozitívne“.
Tvoja hodnota nie je v tom, ako sa cítiš, ale v tom, že si. A že robíš, čo môžeš – aj keď to nie je vždy s úsmevom.
Túto vetu počuje veľa mám – a často ju počujú práve vtedy, keď by najviac potrebovali, aby ich niekto vypočul. Nie všetko, čo sa deje po pôrode, je „len hormonálne“ alebo „dočasné“. Áno, tzv. baby blues sa objavuje u väčšiny žien a zvyčajne odznie do dvoch týždňov. Ale ak sa únava mení na apatiu, ak plač neprichádza len z dojatia, ale z beznádeje, ak sa žena cíti odpojená od svojho dieťatka – nemusí ísť len o fázu, ktorá „prejde“.
Podľa výskumov (napr. O’Hara & McCabe, 2013) postihuje popôrodná depresia približne 10–15 % žien. Úzkostné poruchy môžu byť ešte častejšie. Tieto stavy neodznejú samé. Potrebujú pozornosť, pochopenie a často aj odbornú pomoc. A čím skôr, tým lepšie. Problém je, že spoločnosť má tendenciu trivializovať psychické prežívanie mám. Mentálne zdravie mamy je dôležité a netreba naň zabúdať.
Tento mýtus má v sebe veľmi nebezpečný podtón: že mama, ktorá myslí na seba, je sebecká. Ale starostlivosť o seba nie je opakom starostlivosti o iných. Je jej predpokladom. Veľmi veľa žien si ani neuvedomuje, ako veľmi sa „strácajú“ v každodennosti. Ako si postupne prestávajú všímať, čo potrebujú, čo cítia, čo im chýba.
Veľa z nich príde do terapie a povie vetu typu: „Už ani neviem, kto som.“ A pritom by to vôbec nemuselo byť takto.
Starostlivosť o seba nemusí byť niečo veľké a náročné. Niekedy stačí 10 minút ticha. Inokedy hlboký nádych pri otvorenom okne. Možno rozhovor s kamoškou, kde môžeš povedať pravdu – aj tú nepohodlnú a takú, o ktorej sa bežne nehovorí. To nie je luxus. To je duševná hygiena.
Ako ukazuje výskum Slomian et al. (2019), pravidelný priestor na seba je dôležitý faktor prevencie psychického vyčerpania. Nie je sebecké postarať sa o seba. Je to zodpovedné. Lebo mama je základ. A tvoja sila sa buduje práve v tých malých momentoch, keď si dovolíš byť nielen mama, ale aj žena, ktorá má nárok na čas pre seba.
Toto je veľmi stigmatizujúca predstava. Ak si žena dovolí povedať, že je jej ťažko, že má úzkosť, alebo že potrebuje psychologickú podporu – často sa stretne s tým, že to ľudia nechápu.
„Veď ty to zvládaš!“
Alebo ešte horšie: „To je normálne. Nezveličuj.“
Lenže keď bolí duša, neexistuje röntgen, ktorý by to potvrdil. A tak mnohé ženy trpia potichu. Boja sa, že budú označené za slabé. Nezodpovedné. Neschopné. Pravda je však taká, že postarať sa o svoje duševné zdravie je znakom veľkej sily. Znamená to, že si v kontakte so sebou. Že vnímaš, keď niečo nie je v poriadku. A že máš odvahu to riešiť – skôr, než to prerastie do niečoho vážnejšieho.
Psychologická podpora nie je pre tých, ktorí zlyhali. Je pre každého, kto si váži svoj vnútorný svet.
A podľa výskumu Dennis & Dowswell (2013) pravidelná psychologická intervencia významne znižuje riziko rozvoja popôrodnej depresie – najmä u žien, ktoré ju už predtým zažili. Starostlivosť o dušu nie je slabosť. Je to forma sebalásky.
Tento výrok často znie ako pochvala. Ale v skutočnosti je to nebezpečné prehliadanie zdravotného stavu mamy. Áno – zdravie dieťatka je dôležité. Ale nie je to jediné dôležité. Mnohé ženy sa po pôrode ocitnú v pozícii „nosiča potrieb iných“. Všetko sa točí okolo bábätka. A to má, samozrejme, zmysel – dieťatko je na nás úplne závislé.
Lenže žena, ktorá práve porodila, tiež nie je stroj. Je to človek, ktorý sa fyzicky zotavuje. Emočne reorganizuje. Psychicky prispôsobuje novému svetu. A ak je jej opakovane naznačované, že „ona počká“, že „je silná“, že „nie je čas riešiť jej stavy“, môže to viesť k veľmi hlbokému pocitu osamelosti.
Ako ukazuje výskum Beck (2001), zanedbanie potrieb ženy v období po pôrode je významným prediktorom rozvoja depresívnych symptómov. Nie preto, že by bola slabá. Ale preto, že je len človek – s telom, mysľou, dušou a potrebami.
Ty si dôležitá. Nie len ako mama. Ako človek.
Keď si prechádzaš náročným obdobím ako mama, je veľmi ľahké uveriť, že si sama. Že ostatné ženy to zvládajú lepšie. Že len ty si „mimo“. Že len ty máš niekedy potrebu utiecť. Že len ty si nahnevaná, unavená, alebo máš chuť byť chvíľu niekým iným ako mamou.
Ale tieto myšlienky nie sú dôkazom tvojej neschopnosti. Sú dôkazom toho, že si človek, ktorý cíti. A že tvoje telo a myseľ ti dávajú signál: „Poď sa o seba postarať.“
To neznamená, že musíš mať všetko vyriešené. Ani že musíš odísť na mesačný retreat, meditovať hodinu denne a ráno piť smoothie. Niekedy stačí, že si priznáš, že ti nie je ľahko. Že si to vypovieš. Že nájdeš odvahu požiadať o podporu.
Hovoriť o mentálnom zdraví mám nie je slabosť. Je to znak toho, že ako spoločnosť dospievame. A že si začíname uvedomovať, že zdravie ženy nie je vedľajšie. Že nie je druhoradé. Je to základ zdravia celej rodiny.
Ak si čítaš tento článok, možno sa ťa niečo z toho dotklo. Možno si si niečo uvedomila. Možno si si povzdychla „presne tak!“.
Tu je niekoľko jednoduchých a realistických tipov, ktoré môžeš zaradiť do svojho dňa – nie ako ďalšie „musíš“, ale ako malé „môžeš“:
Autorka: vyštudovaná psychologička a spánková poradkyňa Mgr. Veronika Pružinská
