Ahoj, ako sa máš? Dobre, a ty? Ja tiež. A konverzácia plynie ďalej. Neškodné „štartéry“ komunikácie, s ktorými sa stretnete nielen v našej krajine, ale i napríklad vo Francúzsku či v USA. Pri dlhšom pobyte v inej krajine a pri neustálom fungovaní v cudzom jazyku sa už nad tým ani nepozastavíte a len odpoviete automatickú formulku. Po čase sa možno k odpovedi pridáva aj tichý povzdych s pocitom – veď to v skutočnosti aj tak nikoho nezaujíma.
Na tom, ako sa máš, záleží, drahá žena
Ale ako otvoriť tému – ako sa naozaj máš? Ak zostane otázka Ako sa máš? navždy spojená s automatickou odpoveďou dobre, tak pomyselne prehrávajú obe strany.
Sú „vzťahy“ a vzťahy. Pri niektorých nie je chuť ani priestor ísť do detailov, pri iných by však tá chuť či potreba aj boli, ale nastupuje pocit hrče v hrdle a neschopnosť čo i len vydať hlások.
Pred časom sme si robili malý prieskum, ktorý plne odráža aj všeobecné výskumné zistenia. Čo je to, čo nám ženám (a osobitne mamám) najviac bráni v tom, aby sme hovorili, ako sa naozaj máme?
Aj vy máte niektorý z týchto strachov?
- že budete záťažou, že tomu druhému pokazíte svojou pravdivosťou deň?
- že zažijete pravé odsúdenie, zľahčovanie pocitov, výsmech zo sklamania z nenaplnených predstáv?
- že svetu naozaj prezradíte, že ani to najpokojnejšie dieťa na svete vám neprinieslo ten potrebný pokoj na duši?
- že zrazu dostanete toľko návodov na život, že sa v tom úplne stratíte?
- že budete čeliť presvedčeniu, že presne toto je tým, čo prináša materstvo, a nijako inak to byť nemá?
- že v neustálom porovnávaní sa s inými budete ťahať za kratší koniec?
- že vlastne nikoho, komu by ste sa mohli zveriť, nenájdete?
- že si uvedomíte, že v skutočnosti od nikoho otázka o vašom prežívaní ani neprichádza?
Čo sa stane, ak sa niektorý z týchto strachov naplní? Naozaj sa nám možno potvrdí, že rola mamy je úplne iná, ako sme čakali. Zistíme, že automaticky nevieme, ako ísť touto cestou či ako ustáť skutočnosť, že niekomu blízkemu naše autentické prežívanie nie je po vôli.
Ako ľahko dokáže pár slov z vonkajšieho sveta ohroziť nás samotné, našu vieru v seba samy. Znie to povedome?
S vnútornou ťažobou je možné žiť veľa rokov. No neodporúčam to. Takto prežité roky si pýtajú svoju daň – vzdialenie sa vo vzťahoch od iných, vzdialenie sa od seba samej. Ale ako s tým nečakať taký dlhý čas?
Neraz pod ťarchou vlastných myšlienok nevidíme možnosti, kde či s kým o svojom prežívaní hovoriť. No ony tam sú. Niekedy to potom v praxi vyzerá tak, že namiesto blízkej rodiny, ktorá aktuálne nemá priestor byť podporná, žena zažije prijatie v kruhu iných žien možno práve na cvičení s deťmi či na ihrisku. Neraz sa pochopenie a možnosť zažiť si akúkoľvek emóciu dostavia pri odbornej pomoci v rámci psychoterapie či inej terapie. Možno spôsob, akým dokážete komunikovať to, ako sa máte, sa pretaví do písaného slova či plátna vo farbách vašich dní.
Vstup do materskej roly je časom, keď sa veľmi často búra predstava o sebe samej a o tom, že všetko zvládne žena sama. Pokojne by to aj mohla byť pravda, ale za akú cenu! Neraz je tou cenou práve ťažoba, ktorá sa derie von v rôznych podobách.
Drahá žena,
možno ťa na ceste materstvom sprevádzajú blízki, možno si na všetko ostala sama a možno je to akýkoľvek ďalší scenár, ktorý ti život priniesol. Ak ťa však bežné dni ťahajú k zemi, prosím, hľadaj možnosti, ako o svojom prežívaní hovoriť. Možno aj s niekým, o kom by si si nikdy nemyslela, že tu môže byť pre teba.
Autor: Katarína Žilák z projektu
