AKO NUDA PODPORUJE KREATIVITU A ODOLNOSŤ UŽ V RANOM VEKU?
Nuda. Slovo, ktoré v nás rodičoch často spustí alarm. Ako keby bola hrozbou, ktorej sa treba čo najrýchlejšie vyhnúť. Čo ak sa však na ňu pozrieme inak? Nie ako na prázdno, ktoré treba hneď zaplniť, ale ako na priestor, v ktorom sa môže dieťa konečne naozaj spojiť samo so sebou?
Nie je to nečinnosť – je to pôda, do ktorej sadíme semienka tvorivosti, samostatnosti, trpezlivosti. A tie potrebujú práve čas, ticho a nevyriešené chvíle.
V dobe, kedy sa na nás z každej strany valia podnety, je veľmi ľahké sklznúť k tomu, že aj malému dieťaťu ponúkame zábavu takmer nonstop. Hračky, knižky, zvukové hračky, pesničky… a medzi tým ešte aj naše dobre mienené: „Poď, ukážem ti, ako sa to robí.“ No dieťa, ktoré má priestor chvíľu sa „nudiť“, sa stáva tvorcom. Dieťa, ktoré zažije „nič“, môže v sebe objaviť „niečo“.
V prvých troch rokoch sa v mozgu dieťaťa deje neuveriteľné množstvo procesov. Denne sa vytvárajú milióny nových synapsií. Dieťa neustále spracováva svet – zvuky, pohyby, emócie, vzťahy. A práve preto potrebuje chvíle ticha. Nie ticha bez zvuku, ale ticha bez pokynov. Bez očakávania. Bez úloh.
Nuda je dôležitý moment medzi podnetmi. Je to priestor, kde dieťa nie je riadené zvonku, ale začína sa pýtať samo seba: „Čo by som teraz mohol robiť?“ Tento jednoduchý impulz – ak mu dáme čas – môže v dieťati prebudiť tú najkrajšiu vec – zvedavosť. A tá je začiatkom učenia, rastu a vnútornej motivácie.
0–1 rok: Prvé objavy a tiché skúmanie sveta
Aj úplne malé bábätká sú aktívni pozorovatelia a výskumníci. Vnímajú pohyb, zvuky, chute, tváre a dotyky. Sledujú svetlo na stene, šúľajú deku medzi prstami, počúvajú náš hlas – a cez tieto zmyslové zážitky sa učia sústrediť, spájať informácie a vnímať súvislosti.
Začínajú sa cielene presúvať, dosahovať, vyberať predmety, presýpať, búchať, hádzať, skúmať, čo sa stane. Svet sa stáva laboratóriom a každá lyžička či krabička podnetom na nový pokus. Aj tu však platí, že ich nemusíme neustále zabávať – keď im dáme dostatok času a priestoru, dokážu si nájsť zmysluplnú aktivitu aj sami.
1–2 roky: Objavovanie sveta
Batoľa je zvedavé, chce všetko chytiť, preskúmať, prehodiť, rozobrať. Namiesto toho, aby sme mu neustále ponúkali „čo teraz“, nechajme ho. Dajme mu do poličky zopár predmetov rôznych materiálov a tvarov – a sledujme, čo s nimi urobí. Možno ich bude triediť, možno skúšať hádzať, možno len prekladať z misky do misky. A možno chvíľu nebude robiť nič. Aj to je v poriadku. Práve v tomto „nič“ sa učí spracovávať informácie, vnímať, čakať, skúšať.
2–3 roky: Vstup do sveta predstavivosti
Vo veku okolo dvoch rokov sa začína rozvíjať symbolická hra. Kameň môže byť koláčik, vankúš auto, lavička domček pre medvedíka. Ak však dieťaťu stále pripravujeme aktivity a vysvetľujeme, čo a ako sa má hrať, zabúdame mu dať priestor na najdôležitejšie – vymyslieť si to samo. Nuda je v tomto veku ako biela plocha, ktorú dieťa zapĺňa farbami vlastnej fantázie. A práve tu sa rodí tvorivosť.
Deti, ktoré sa nudia, v skutočnosti nie sú pasívne. Možno chvíľu len chodia po byte, pozerajú na strop, ležia na podlahe. Ale práve vtedy sa v ich hlave môže rozbehnúť niečo veľké. „Čo keby som…?“, „Čo môžem urobiť z tohto…?“, „Ako by to šlo inak…?“
Nuda podporuje:
Keď dieťa zažije, že aj ono samo dokáže niečo vymyslieť, zažiť, vytvoriť – bez toho, aby mu to niekto nachystal – narastie mu vnútorná dôvera v seba.
Odolnosť neznamená byť tvrdý. Znamená vedieť čakať, skúšať znova, nepanikáriť, keď niečo nejde podľa plánu. A nuda je pre toto ideálny tréning.
Keď dieťa nemá „zábavu na počkanie“, prechádza si vnútorne rôznymi fázami: nespokojnosť, frustrácia, hľadanie, skúšanie, objavenie, radosť. Je to proces. A každý tento moment ho posilňuje.
Deti, ktoré majú možnosť sa nudiť a vyjsť z tej nudy vlastným nápadom, sú v škole vytrvalejšie, ľahšie sa sústredia, menej sa sťažujú, že „nevedia, čo robiť“ – pretože vedia. Už to zažili.
1. Nebojme sa ticha
Ticho neznamená, že sa nič nedeje – práve naopak, dieťa v ňom vnútorne pracuje. Krátka chvíľa bez podnetov môže byť tým najväčším darom pre jeho vývin.
2. Nereagujme hneď, keď povie „nudím sa“
Veta „Som zvedavá, čo vymyslíš“ nie je pasívna – je to pozvanie k vlastnej iniciatíve. Dieťa tak dostáva šancu zistiť, čo ho baví, nie čo od neho očakávame.
3. Nepchajme deťom hneď riešenia
Stačí im bezpečný priestor a zopár otvorených materiálov, ktoré môžu skúmať po svojom. (krabičky, kocky, štipce, papier, šálky, ponožky). Niekedy práve „málo“ otvára dvere k „veľkému“ objavu.
4. Buďme pozorovateľmi, nie animátormi
Nemusíme viesť hru – stačí, že sme pri tom, v tichu a v dôvere. Dieťa vníma našu prítomnosť a rastie v bezpečí vlastnej iniciatívy.
5. Pripomínajme si, že nuda je zdravá
Nie je to chyba, ktorú treba rýchlo riešiť – je to fáza, ktorá má svoj význam. A práve z nej môže vzniknúť niečo krásne a nečakané.
Keď dieťa povie „nudím sa“, nemusí to byť výzva na riešenie. Môže to byť pozvanie. Ku skúmaniu, k tvoreniu, k vnútornej sile. A práve preto je dôležité nebáť sa chvíľ, ktoré nie sú vyplnené. Sú to chvíle, ktoré môžu formovať osobnosť dieťaťa – jeho schopnosť byť v kontakte so sebou, so svojím telom, nápadmi, vnútorným svetom. Keď mu dáme dôveru, že to zvládne, nuda sa stane krásnym priestorom – nie na nečinnosť, ale na rast.
autorka: Ninka Peniaková,
poradkyňa psychomotorického vývinu v Baby Balance Bratislava
