Každý rodič, ktorý sa rozhodol kráčať so svojimi deťmi cestou rešpektu a vzájomného porozumenia, sa v niektorých situáciách dostáva s deťmi do úzkych. Klasickými situáciami tohoto typu sú odchody z ihriska, ranné obliekanie či umývanie zubov. V takýchto situáciách nepostačí milý tón hlasu, vysvetľovanie či zázračné slovíčko prosím. Aké sú základné princípy efektívnej a zároveň rešpektujúcej komunikácie s malými deťmi, aby sme takéto situácie zvládli bez použitia trestov či odmien?
Predstava rešpektujúcej výchovy je síce fajn, ale povedzme si narovinu, nie je ľahké rešpektujúco komunikovať s dvojročným dieťaťom, keď sa snažíme opustiť ihrisko, aby sme sa mohli doma najesť. Tiež je niekedy ťažké nájsť spoločnú reč, keď sa trojročné dieťa v obchode hodí na zem, lebo sme mu odmietli kúpiť zmrzlinu. Alebo keď náš štvorročný mládenec udrie svoju sestru, lebo mu nechcela dať okamžite bábiku, s ktorou sa hrala.
Práve rodičia, ktorí sa rozhodli nesiahať po výchovných metódach svojich vlastných rodičov, sa dostávajú v takýchto situáciách do úzkych. Nechcú svoje dieťa trestať, manipulovať ani zahanbovať a zároveň vnímajú, že okrem týchto spôsobov nemajú k dispozícii žiadne ďalšie nástroje.
Jednou z možností našej reakcie nám ponúka spôsob komunikácie podľa amerického psychológa M.B. Rosenberga. Táto metóda má len 4 kroky, ale vďaka nim dokážeme zareagovať v akejkoľvek náročnej situácii, a to nielen s našimi deťmi.
Prvý krok nenásilnej komunikácie podľa M.B. Rosenberga je pozorovanie. Povedz, čo vidíš, počuješ či vnímaš svojimi zmyslami. Snaž sa pri tom vynechať vlastné interpretácie a hodnotenia danej situácie.
Napr. “Počujem, že kričíš, že chceš ešte ostať na ihrisku.”
V druhom kroku vyjadríme pocity nášho dieťaťa, ale aj tie svoje. Je však pri tom veľmi dôležité, aby sme za svoje pocity prebrali zodpovednosť a nerobili za ne zodpovedné naše dieťa.
Napr. “Vidím, že sa hneváš, lebo tu chceš ostať a ja zároveň cítim, že už začínam byť nervózna, lebo by som sa chcela ísť domov najesť a oddýchnuť si.”
Podľa nenásilnej komunikácie sa za každým pocitom, ktorý cítime, skrýva nejaká potreba. Naplnená alebo nenaplnená. Vnímaj svoje pocity a pocity svojho dieťaťa a pomenuj potreby, ktoré u vás oboch objavíš.
Napr. “Ty potrebuješ ešte trochu pohybu a zábavy a ja jedlo a oddych.”
Ako by ste to mohli urobiť, aby potreby vás oboch boli naplnené? Existuje taká možnosť? Akú konkrétnu prosbu máš v tomto momente na svoje dieťa?
Napr. “Ako to urobíme, aby si ešte mohol/a mať pohyb a zábavu a ja aby som sa najedla a oddýchla si? Napadá ťa niečo?”
alebo
“Si ochotná/ý teraz so mnou ísť domov a poobede sa tu vrátime, aby si sa tu mohol/a ešte ďalej hrať?”
Možno si sa práve pri čítaní týchto riadkov pousmial/a a pomyslel/a si, že je síce fajn, že pekne sformuluješ prosbu na dieťa, ale v náročnej situácii ti to aj tak nepomôže. Tvoje dieťa sa hodí na zem a odmietne spolupracovať. A máš úplnu pravdu. Ani dokonalo sformulovaná prosba podľa princípov nenásilnej komunikácie nezaručí, že tvoje dieťa zrazu začne zázračne spolupracovať. Hlavne vtedy, keď ešte nedospelo do vývojového štádia, kedy dokáže prejaviť empatiu, či predstaviť si dôsledky svojho správania. A to ani nie je jej cieľom. Cieľom tejto formy komunikácie je s rešpektom vyjadriť našim deťom, či iným ľuďom to, čo chceme povedať bez výčitiek, obviňovania, či zahanbovania.
Cieľom tejto metódy nie je zmanipulovať druhú osobu, aby robila to, čo chceme my.
Keď však chceš zvýšiť pravdepodobnosť, že tvoje dieťa v takýchto situáciách skutočne bude spolupracovať ochotnejšie a dobrovoľne, bez ohľadu na jeho vek a vývojové štádium, je niekoľko princípov, ktoré ti v tom pomôžu.
Je veľmi ľahké dostať sa v rodičovstve do pasce, kedy sa kŕčovito snažíme vyplniť svojmu dieťaťu každé jeho želanie. Keď svoju hodnotu ako rodiča robíme závislú od momentálneho citového rozpoloženia a emócií nášho dieťaťa, je skoro isté, že skôr či neskôr vyhoríme.
Za želaniami svojho dieťaťa nájdi potreby a tie mu pomôž naplniť. Keď má dieťa totiž naplnené svoje potreby, je spokojnejšie a ochotnejšie splní tvoju prosbu napr. o odchod z ihriska, keď ho o to poprosíš.
V slede každodenných povinností si často ani neuvedomujeme, že svojim deťom na ich otázky odpovedáme jednoslovne. Inokedy zase našim deťom držíme siahodlhé kázne zakaždým, keď od nás niečo chcú, alebo keď my chceme niečo od nich. Ani jeden z týchto spôsobov reakcií naše dieťa neposilňuje. To, čo nášmu dieťaťu zdvihne sebahodnotu, utvrdí ho o tom, že tam preňho sme, že je dôležité a milované, je spôsob akým počúvame.
Venuj svojmu dieťaťu svoju plnú a nerušenú pozornosť kedykoľvek je to možné. Odvďačí sa ti silným putom, spoluprácou a neochvejnou dôverou.
Empatia je kľúčom k vytvoreniu silného vzťahu s vlastným dieťaťom. Keď sa naučíš svojmu dieťaťu načúvať, ľahšie porozumieš jeho perspektíve. Keď mu následne vyjadríš svoje pochopenie vo forme empatie, uľavíš mu na jeho duši.
Je však dôležité si uvedomiť, že empatia neznamená, že súhlasíš so všetkým, čo tvoje dieťa hovorí. Empatia znamená byť tam pre svoje dieťa bez ohľadu na to, čo cíti a hovorí.
Keď sa naučíš hovoriť o sebe, o tom, čo cítiš a čo potrebuješ ty, vyhneš sa tak úplne automaticky obviňovaniu, výčitkám, zahanbovaniu, kritizovaniu, či odsudzovaniu tvojho dieťaťa. Nie je ľahké zmeniť tento dlho zaužívaný zvyk, hlavne keď sme po týchto nástrojoch siahali doteraz nevedome. Vďaka pevnej vôli, cviku a novými nástrojmi sa však aj tento vzorec dá zmeniť.
Z nášho detstva sme sa naučili, že keď boli naši rodičia nahnevaní, či nervózni, boli sme na vine my. Je preto pre nás veľmi prirodzené a automatické, dávať vinu za naše silné pocity našim deťom.
Tak, ako je dôležité, aby sme nepreberali zodpovednosť za pocity svojich detí, je úplne rovnako kľúčové, prebrať zodpovednosť za svoje vlastné pocity a nedávať ich za vinu deťom, či iným blízky osobám.
Efektívna a rešpektujúca komunikácia znamená viac ako len slová. Je to umenie počúvať, porozumieť a rešpektovať potreby a emócie druhého človeka. Keď sa naučíš používať tieto princípy pri každodennej komunikácii v tvojej rodine, vybuduješ si so svojim dieťaťom a blízkymi pevné vzťahy založené na dôvere a rešpekte.
Autor: Dagmar Cmorej
Dagmar Cmorej je lektorka nenásilnej komunikácie podľa M.B. Rosenberga, autorka projektu Komunikácia srdcom a mama dvoch synov. Vďaka podcastu, blogu a online kurzom pomáha rodičom riešiť každodenné konflikty s ich deťmi tak, aby každý dostal to čo potrebuje. Viac informácií o autorke, podcaste a materiálom zadarmo nájdeš na stránke www.komunikaciasrdcom.sk.
