Komunikácia je interakcia medzi dvomi alebo viacerými ľuďmi. Jeden niečo povie, druhý reaguje. Striedajú sa, vymieňajú si informácie, delia sa o pocity, komunikujú svoje potreby. Dieťa sa učí reč opakovaním, pričom reč dospelého je pre neho vzorom, ktorému sa pripodobňuje.
Veľmi dôležitú úlohu v procese osvojovania si reči zohráva spôsob komunikácie dospelého s dieťaťom. Je dôležité uvedomiť si, že medzi úrovňou jazykových schopností dieťaťa a dospelého je veľký rozdiel. Aby dieťa dokázalo profitovať z našej reči, je potrebné, aby sme našu reč zjednodušili, prispôsobili. Laicky povedané, aby nám dieťa „stíhalo“. Poďte sa s nami pozrieť na 8 stratégii, ktoré stimulujú reč dieťaťa a je dobré využívať ich tak často, ako sa len dá. Prístup, ktorého sú súčasťou je na Slovensku popísaný ako Efektívne komunikačné stratégie (Kapalková, Horňákova, Mikulajová).
Prvou a kľúčovou je stratégia byť na jednej fyzickej úrovni- skloniť sa k dieťaťu počas komunikácie s ním. Napriek tomu, že to znie až podozrivo jednoducho, práve tento malý krok prináša veľké zmeny k lepšiemu v komunikácii medzi dieťaťom a dospelým. Ako to?
Našim priblížením sa dáme dieťaťu signál, že práve teraz začína komunikácia, že štartuje čas, kedy bude vypočuté a kedy aj ono má počúvať a vnímať druhého. A to je veľmi dôležitý začiatok interakcie,komunikácie. Taktiež mu dávame najavo, že jeho výpoveď je pre nás dôležitá, že nás zaujíma to, čo nám chce povedať. Počuť slová dieťaťa nestačí. Jedna fyzická úroveň ponúka priestor, aby sme videli všetky spôsoby komunikácie dieťaťa. Dieťa nám často komunikuje prostredníctvom pohľadu, pohybu, zvukov, mimiky. Ak tieto prejavy nebudeme vnímať, môžeme premeškať veľa snáh o komunikáciu a demotivovať. Naopak, ak oceníme každú snahu dieťaťa o komunikáciu, zabezpečíme, že dieťa bude vypočuté a bude chcieť s nami komunikovať aj nabudúce. V neposlednom rade, ak dieťa vidí našu tvár, má možnosť odzerať pohyby artikulačných orgánov, čo mu umožňuje ľahšiu imitáciu nových slov. Byť tvárou v tvár sa naozaj oplatí!
My, dospeláci, sa niekedy namiesto partnerov v komunikácii s dieťaťom staviame do role direktívneho učiteľa, ktorý vôbec nesleduje skutočný záujem dieťaťa v danej chvíli. Komunikovať ale o tom, čo nás nebaví, čo je mimo nášho záujmu v danej chvíli, je naozaj otravné a nemotivujúce i pre nás i pre dieťa. Ako nasledovať záujem dieťaťa a vedieť čo ho naozaj v danej chvíli zaujíma?
Ako prvé pozorujme. Sledujme ako sa dieťa hrá, čo robí, navnímajme okamih. Až potom sa pripojme do hry, a to tak, že môžeme kopírovať jeho hru (v rámci bezpečnosti samozrejme). Môžeme zobrať napríklad autíčko a rovnako ho posúvať po dráhe, ukladať bábiku do postieľky pod stolom, či búchať rukou o stoličku. Pozor na to, že hra často nemusí mať parametre dospelákov, buďme pozorní. Komentujme, hovorme slovami to, čo vidíme, čo dieťa robí, čo asi chce. Nové prvky do hry však vkladajme opatrne, aby sme dieťa takpovediac nestratili. Jeho záujem je prvoradý.
Ďalšou veľmi vďačnou stratégiou je uvedomenie si toho, kde sa reč môjho dieťaťa nachádza. Prečo?
„Nechoď tam, lebo je to vysoko a potom stadiaľ spadneš na zem a buchneš sa.“ Čo myslíte, má šancu tejto vete porozumieť cca ročné dieťa? Neuchopí ju, nepodrží v pamäti, stratí sa v nej, nebude reagovať, rozumieť ani imitovať. Je príliš dlhá, gramaticky náročná. Čo ak mu ale pomaly poviete: „Pozor! To je vysoko. Nedá sa.“. Aby som sa vyladila na reč dieťaťa musím si najskôr uvedomiť, kde sa jeho reč nachádza. Hovorí bežne zvuky a gestá? Alebo izolované slová, prípadne ich spája do jednoduchých spojení? Má dvojslovné vety, spája už tri slová? Základom toho, čo hovoríme, by mali byť také vety, ktoré sú o jedno slovo dlhšie ako tie, ktoré používa aktuálne naše dieťa. Vtedy má väčšiu šancu porozumieť nám, pripodobňovať sa našej reči. Byť na jednej nielen fyzickej ale aj rečovej úrovni dieťaťa má veľký zmysel. Platí, že s blížiacim sa ôsmym mesiacom je dobré naše prehovory skracovať a vylaďovať na úroveň dieťaťa (cca 7.-8. mesiac je dôležitý míľnik v reči dieťaťa, kedy sa komunikácia mení na zámernú a dieťa začína chápať, že môže správaním meniť svoje okolie).
Rodič je vzor, ktorému sa dieťa pripodobňuje. Ak sa učíme niečo nové, vzor potrebuje veľakrát a často vidieť, počuť. Je preto vhodné komentovať a pomenovávať bežné aktivity počas dňa približne tými istými slovami, frázami. „Hore ruky, dáme cez hlavu, jedna ruka, druhá ruka, dáme na bruško, kde je bruško?…“ Dieťa obliekame niekoľkokrát za deň. Preto máme výbornú príležitosť, aby slová počulo viackrát. Hovoriť môžeme o tom, na čo sa naše dieťa pozerá, čo práve robí, ale aj o tom, čo robíme my. Kúpanie, odchod na prechádzku, papanie, naháňačka či iná obľúbená hra. Opakujúce sa činnosti. Najlepším spôsobom ako komentovať je eliminovať počet otázok a používať radšej oznamovacie vety. Tak smelo do toho.
To, čo býva často jedným zo zádrhelov prečo dieťatko na reč dospelého nereaguje je (NE)čakanie. Deti potrebujú oveľa dlhší čas na reakciu.
Po krátkej vete- napr. poď papať — počkám. Chvíľku zostane ticho a je to úplne v poriadku. To ticho dáva dieťaťu priestor, aby porozumelo, aby malo na reakciu vôbec priestor. Možno nepovie slovo, no inam sa pozrie, zamračí sa alebo sa vyjadrí pohybom. V literatúre sa odporúča dokonca počítať (v duchu) do 10. Dieťaťu trvá reakciu dlhšie ako nám dospelým. Pamätajme na to.
Keby vedelo moje dieťa teraz rozprávať, čo by mi presne povedalo? Túto otázku si povedzme a zodpovedajme počas interakcie s dieťaťom. Modelovanie odpovede je výborná stratégia, ktorá pomáha stimulovať reč dieťatka. Na chvíľku vtedy akoby ozvučujeme myšlienky dieťaťa. Ak sa pozerá na pohár, lebo chce piť, vy môžete povedať: „Mama, piť! Chcem piť.“. Ak sa dieťatku niečo nedarí z vašich úst zaznie: „Nejde to. Pomôž.“ Poviem za dieťa to, čo ono o chvíľku zvládne samo. Dám mu tým vzor. Ak sa budem pridŕžať pravidla „o krok vpred“ a použijem reč vyladenú na aktuálnu úroveň reči dieťatka, vzniká pre dieťa výborný priestor na imitáciu slov. Cestou k úspechu je tiež použitie lákavej intonácie, smiešnych zvukov, pútavého hlasu. Dieťa bude chcieť imitovať, čo je veľká výhoda.
„Čo je to? To je auto. Povedz auto. AU-TO, No. Keď to povieš, dám ti ho. Povedz auto.“ Ak dieťaťu povieme presne, čo má povedať môže to mať opačný efekt a dieťatko sa cítiť pod tlakom. Výsledkom toho je, že nepovie nič. Ako sa ale k imitácii dostať? V prirodzenej situácii – v rámci hry, činnosti- viackrát zopakujme cieľové slovo. „Cica. Áno, to cica. Cica robí mňau. Tam je cica. Cica.“ Ak bude cieľom slovo gól môže to vyzerať napríklad: „Gól. Dal si gól, gól do brány. Hurá gól!“ A aj sused z druhej ulice bude vedieť, že ponúkate dieťaťu nové slovo gól. Menej slov, ale ich častejšie opakovanie má väčší efekt pri učení sa nových slov. Niektoré deti potrebujú počuť nové slovo 5krát, niektoré 50krát. Nezabúdajme na to.
Používanie otázok je prirodzené, no príliš veľa otázok môže spôsobiť, že sa dieťa opäť cíti pod tlakom. Práve takýto štýl často vedie k tichu, nereagovaniu dieťaťa. Preto je dobré pozrieť sa na to, či ich v našej reči nie je príliš veľa. Existujú alternatívy, ktorými môžeme veľké množstvo neefektívnych otázok nahradiť. Prvou najlepšou možnosťou je vynechať zbytočné otázky, a namiesto nich použiť komentáre, teda oznamovacie vety. Namiesto: „Je to lopta?“ skúsme radšej zmeniť intonáciu na klesajúcu a povedať: „Lopta. To je lopta“.
Neefektívne zatvorené otázky (Papáš? Obúvaš sa? Ideme von?), na ktoré nie je iná odpoveď ako áno-nie, skúsme nahradiť otázkami otvorenými (Čo robíš? Kam ideme?). Reč rozvíjajú viac. Dobrou voľbou sú aj otázky, v ktorých dáme dieťaťu na výber dve možnosti (Dám ti vajíčko alebo chlebík? Ideme hore alebo von?). Ak na akúkoľvek otázku dieťa neodpovedá aj napriek tomu, že sme mu dopriali dostatok času, môžeme otázku zjednodušiť, prípadne využiť iné spomínané stratégie, napríklad modelovať to, čo by dieťa povedalo, keby vedelo.
Počas dňa sa veľakrát dejú situácie kedy napríklad, spadne lyžička zo stola počas jedenia, rozbije sa pohár, lopta sa skotúľa pod gauč, dieťa nedokáže vyliezť na vysokú stoličku, dobíja sa cez zatvorené dvere. Práve tieto situácie sú výbornou príležitosťou na stimuláciu reči. Nesnažme sa hneď všetko vyriešiť, zastavme sa. Počkajme, kým dieťa vyšle signál, že pomoc potrebuje. Vytvárame tak priestor na komunikáciu, dieťa podnecujeme k aktivite, pridávame dôležitosť jeho prejavom, dávame možnosť porozumieť situácii, komentovať, komunikovať. Reč sa rozvíja v sociálnej interakcii a práve tieto malé „problémy“ počas dňa vedia navodiť výbornú príležitosť na komunikáciu a aj stimuláciu reči.
Prístup Efektívne komunikačné stratégie na Slovensko priniesli odborníčky na reč dieťaťa a je podrobne spracovaný v Knihe o detskej reči (Kapalková, Horňáková, Mikulajová). Kniha je voľne dostupná na stránke Katedry logopédie. Považujem ju za akúsi alfu a omegu vývinu reči dieťaťa a každý rodič by mal do nej nahliadnuť. Lebo to, ako komunikujeme s deťmi má veľký vplyv na ich napredovanie v reči. Držme si palce, aby sa nám darilo čo najlepšie.
Autor:Jana Kováčová – logopedička.
