Emócie sú neoddeliteľnou súčasťou života nielen dospelých, ale aj detí a zohrávajú významnú rolu v ich emocionálnom a psychickom vývine. Ak by sme sa mohli od detí niečomu učiť, je to práve ich schopnosti autenticky vyjadrovať svoje emócie. Spontánne prejavy ako zvýsknutie, keď sú šťastné, zakrytie si očí od strachu alebo krik, keď sú plné hnevu, sú pre ne prirodzené a prítomné každý deň. Hoci aj uprostred reštaurácie, keď sa nahnevajú, že si nevybrali lyžičku z krabičky sami, ale vybrali ste ju vy.
Prejavovanie emócií je zásadné pre správne formovanie ich osobnosti a taktiež schopnosti efektívne komunikovať so svetom okolo. Pre deti, ale aj pre rodičov, sú emócie obrovskou témou. Veľa z nás bolo vychovávaných generáciami, pre ktoré boli emócie úplne tabu témou a boli neustále potláčané. Nejeden z nás určite počul frázy ako „Neplač, však to nemohlo bolieť!”, „Maminka ťa nebude mať rada takého nahnevaného” a podobne. Práve toto je spôsob, ktorým deťom absolútne nepomáhame v tom, aby sa z nich stali stvorenia s emočnou inteligenciou, ktoré budú vnímavé voči svojim emóciám a taktiež emóciám ostatných.
Pre nás rodičov je to neľahká úloha, pretože detské emócie sú oproti tým našim silné a ničím neotupené. Deti prežívajú intenzívne radosť, tešia sa z maličkostí, ale rovnako silno pociťujú aj hnev a smútok. My dospelí máme vo zvyku emócie rozdeľovať medzi dobré a zlé. Tie „pozitívne” vnímame s radosťou, no pri tých „negatívnych” myslíme na to, aby rýchlo skončili a snažíme sa im nejako zabrániť. Neradi vidíme tieto emócie u detí, a tak ako sme boli učení my, učíme aj ich, aby bol problém, ktorý emóciu spôsobil, čo najskôr vyriešený, a emócia tým potlačená. Avšak TO je úplný opak toho, čo deti potrebujú. Deti potrebujú danú emóciu dokázať pomenovať, precítiť a porozumieť jej. Len tak môže potom v pokoji odznieť a odísť.
Či je dieťa smutné, nahnevané alebo sa bojí, vždy pomôže, keď rodič s láskou a empatiou pomenuje, čo si myslí, že dieťa cíti a dá mu najavo, že nech sa cíti akokoľvek, rodič je pre neho bezpečným miestom. Avšak toto nie je čarovná formulka na vyriešenie problému, kedy si dieťa utrie slzy a pokračuje ďalej – to ani nie je našim cieľom. Deti sa potrebujú naučiť prežívať celú škálu emócií, medzi ktoré patria aj tie menej príjemné. My ich pred nimi nemôžeme donekonečna chrániť. Keď emóciu v prítomnosti dieťaťa pomenujeme a necháme odznieť, dieťa sa ju časom naučí samé spracovať a neprejaví sa neskôr vo forme nejakého nevhodného správania.
Keď sa boja: „Vidím, že sa bojíš. Je dôležité vedieť rozpoznať svoj strach, ale rovnako tak aj to, že ho nemusíš počúvať.”
Ak sú smutné: „Vidím, že si smutný, je v poriadku plakať. Som tu s tebou a keď budeš chcieť, môžeme sa objať.”
Ak sú nahnevané: „Vidím, že sa hneváš. Čo by si teraz odo mňa potreboval, aby som ti pomohla?”
Efektívny spôsob, kedy deťom pomáhame spracovávať ich emócie, je pomenovať v ich prítomnosti tie naše. „Som smutná, toto sa mi nepodarilo.”, „Bojím sa, že nestihneme autobus.” Rodičia veľmi často pred deťmi nevyjadrujú pocity priamo. Popierajú ich a používajú rôzne výhovorky. Aj napriek tomu, že dieťa vidí, že má rodič oči mokré od sĺz, povie, že sa nič nedeje. Takéto protikladné signály deťom v realite sťažujú pomenovanie, porozumenie a vyjadrenie vlastných emócií. Na podvedomej úrovni rodičia týmto spôsobom podávajú deťom informáciu, že sú niektoré emócie nevhodné a je potrebné potláčať ich. Skrývaním našich emócií brzdíme vývin emočnej inteligencie u našich detí. Deti sa učia vzorovaním a napodobňovaním a platí to aj v tomto smere. Zo strany rodiča je lepšia cesta prejaviť smútok alebo hnev, ako by sme mali dieťaťu venovať úsmev, ktorý bude nasilu a ukrývajú sa za ním úplne odlišné emócie.
Emócie sú ako poslovia
Nielen detské, ale akékoľvek emócie sú ako poslovia. Poskytujú nám cenné informácie o vnútornom svete dieťaťa. Keď tieto emócie potláčame, riskujeme, že poslov umlčíme. Tak budeme brániť dieťaťu rozvíjať schopnosť pochopiť a komunikovať svoje emócie. Uznaním a potvrdzovaním ich emócií otvárame priestor pre zdravé vyjadrovanie, a tým aj pre lepšie sebauvedomenie a komunikačné schopnosti.
Zvládanie stresu
Práca s emóciami na vedomej úrovni poskytuje nástroje na zvládanie stresu. Uvedomovanie si svojich emócií a reakcií na stresové situácie umožňuje jednotlivcom nájsť spôsoby, ako s nimi efektívne pracovať a minimalizovať negatívne vplyvy stresu na psychické a fyzické zdravie.
Sebapoznanie
Nepotláčanie emócií, ale aktívna práca s nimi pomáha deťom lepšie spoznávať samých seba. Poskytuje im možnosť identifikovať vlastné reakcie na rôzne situácie, čo vedie k hlbšiemu pochopeniu ich potrieb, hodnôt a cieľov.
Emocionálna odolnosť
Potláčanie emócií môže brániť rozvoju emocionálnej odolnosti u detí. Prijať svoje pocity a pracovať s nimi im dovoľuje naučiť sa, ako zvládať rôzne výzvy, sklamania a neúspechy. Keď deti povzbudzujeme k tomu, aby konfrontovali svoje emócie a vedeli ich ovládať, rozvíjajú si tak odolnosť potrebnú pri rôznych životných vzostupoch a pádoch. Takáto emocionálna odolnosť sa pre ne stáva základom ich duševnej a emocionálnej pohody počas dospievania a dospelosti.
Empatia a porozumenie
Vedomá práca s emóciami detí podporuje empatiu a porozumenie nielen ich vnútornému svetu a ich pocitom, ale aj pocitom iných. Rozpoznaním emócií u svojich rovesníkov a vcítením sa do nich sa deti učia vzácnym sociálnym zručnostiam, a rozvíjajú tak zmysel pre súcit. Táto emocionálna inteligencia sa stáva nástrojom pre budovanie pozitívnych vzťahov.
Podpora zdravého emocionálneho prejavu
Vytvorenie vhodného prostredia, v ktorom sa deti cítia bezpečne pri vyjadrovaní svojich emócií, tvorí taktiež základ pre zdravé emocionálne vyjadrenie. Keď deti vedia, že sú ich pocity uznané a prijímané, je pravdepodobnejšie, že sa vyjadria vhodným spôsobom. Tým sa znižuje aj pravdepodobnosť emocionálnych výbuchov alebo negatívnych mechanizmov zvládania. Schopnosť zdravo vyjadrovať emócie je celoživotná zručnosť. Často to nevieme ani my dospelí, preto nečakajme od detí, že to budú hneď zvládať dokonale.
Nepotláčanie emócií je pre celkový vývin detí kľúčové, pretože im umožňuje porozumieť svojim pocitom, vyjadriť svoje potreby a vybudovať si silné emocionálne základy, z ktorých môžu neskôr stavať vo svojich budúcich medziľudských vzťahoch.
Autorka: Nina Peniaková
