Už vo veku od pár mesiacov až do troch rokov nie je nezvyčajné, že nám naše dieťatko telesne ublíži. Možno nás hryzie, možno štípe, škriabe, trhá nám vlasy, či nás udrie. Vtedy môžeme mať rôzne pocity: zľakneme sa, nahneváme sa, čo si dovoľuje, ostaneme prekvapení, bezradní alebo šokovaní. Je dobré, ak vieme, ako sa máme v takej situácii zachovať, aby sme nereagovali prehnane, ale aby sme bábätko/dieťatko s láskou usmernili.
Bábätká a deti do troch rokov nám ublížia z rôznych dôvodov. Keď sa to udeje, zastavme sa na chvíľu a porozmýšľajme nad tým, či je naše dieťa:
1. príliš unavené, nevyspaté;
2. prestimulované;
3. málo stimulované;
4. choré alebo ho niečo bolí;
5. plné nadbytočnej energie, ktorú nemalo kde uvoľniť počas dňa pohybom;
6. dostatočne schopné a rozvinuté, aby stresovú situáciu riešilo inak ako fyzicky;
7. preťažené a vystresované z nejakej veľkej zmeny alebo viacero zmien v jeho živote;
8. frustrované, vystrašené, bezmocné a bezradné;
9. nahnevané, lebo mu niečo zakazujeme alebo prikazujeme;
10. práve v období vzdoru, keď porušuje pravidlá, aby zistilo, nakoľko sú pravidlá konzistentné a my dôslední a spoľahliví;
11. nedokáže dostatočne ovládať svoje pohyby, a ublížilo nám náhodou.
Možno sa nám nepodarí dobre odhadnúť každú situáciu, ale už len to, že nad ňou rozmýšľame, nám pomôže získať odstup a nadhľad. Zabránime aj tomu, aby sme reagovali pod vplyvom veľkého hnevu, strachu či stresu.
Malo by platiť pravidlo: dôrazne, ale láskavo. Keď nám akokoľvek naše deti ubližujú, zabránime im v tom. Chytíme teda ruky alebo nohy dieťaťa, či dáme svoju ruku pred ústa dieťaťa, ktoré nás hryzie. Môžeme zakryť svojou rukou aj miesta na svojom tele, do ktorého dieťa hryzie. Keď je nutné, ideme od dieťaťa ďalej, alebo ho pevne držíme, aby nám čo najmenej ublížilo. Touto svojou reakciou dávame svojím deťom jasne najavo, že to čo robia, robiť nemajú.
Túto dôležitú rodičovskú zručnosť rozvíjame aj na kurze filiálnej terapie. Vety potom môžu znieť napríklad takto:
„Vidím, že si veľmi nahnevaný.“
„Nepáči sa ti, keď od teba chcem, aby si si umyl ruky.“
„Zdá sa, že si už veľmi unavený“.
„Chceš zobrať domov hračku z návštevy“.
Ak nám záleží na tom, aby naše ratolesti zvládali svoju frustráciu, hnev a ostatné pocity, tak im máme ukázať iné stratégie ako tie, ktoré pôvodne použili.
Keď máme malé bábätká, ktoré ešte nedokážu slovami vyjadriť, čo potrebujú, tak ich usmerňujeme neverbálne. Keď nám ublížili, zabránime im, aby v tom pokračovali. Hovoríme s nimi jasne a veľmi stručne. Používame výrazy a citoslovce, ktoré poznajú. Svoju mimiku a gestikuláciu prispôsobíme danej situácii. A pátrame po tom, čo je dôvodom tak veľkej nespokojnosti, že to dieťa má potrebu ublížiť nám.
Máme mať na mysli aj to, že bábätká ešte nevedia dostatočne ovládať svoje pohyby a intenzitu pohybov, takže niekedy ublížia práve z tohto dôvodu. Nemáme ich preto trestať. Tresty vo všeobecnosti nie sú natoľko účinné, ako si predstavujeme – viac si o tom môžete prečítať v článku Prečo nefungujú tresty vo výchove detí a čo robiť, aby naše deti robili správne rozhodnutia.
Keď máme ročné a staršie deti, tak ich učíme, ako inak vyjadriť svoje pocity a potreby. Môžeme im navrhnúť, aby nabudúce búchali radšej do koberca alebo vankúšov, aby kopali skôr do plyšových hračiek, aby kričali, že im niečo vadí, aby roztrhali papier alebo krabice, keď chcú niečo ničiť. Nezabúdajme, že svojím deťom ideme vzorom a sme príkladom aj v tom, ako uvoľňujeme vlastné pocity. A samozrejme, učíme deti rozpoznať rôzne pocity, ktoré zažívajú, pomenovať ich správne, a tým aj znížiť ich intenzitu.
Deti, ktoré sa práve osamostatňujú, chcú si presadiť svoj názor a potreby, stávajú sa nezávislými od rodičov, môžu byť aktuálne v období vzdoru. Obdobie vzdoru je kľúčovým vývinovým obdobím a našou úlohou je dopriať deťom dostatok slobody, a zároveň im zadávať hranice, keď prekračujú spoločenské normy. Viac o období vzdoru si môžete prečítať v článku na odetoch.sk alebo si môžete vypočuť diel podcastu Baby Balance, v ktorom sa obdobiu vzdoru venujeme.
Naučme ich správne nasmerovať svoju energiu, alebo ventilovať svoje silné nepríjemné pocity. Ak sami zažívame silné pocity pri tom, ako nám naše dieťa ublíži, chceme svoje dieťaťa trestať, nedokážeme sa ovládať alebo upokojiť, vyhľadajme podporu psychológa alebo psychologičky.
Autorka článku: Silvia Nováková,
vyštudovaná psychologička, poradkyňa, mama,
momentálne na rodičovskej dovolenke
