Pomerne často sa stretávam s ponosou na deti, ktoré jedia len to, čo im chutí alebo len sladkosti alebo aj jedia, ale len málo, a tak podobne. Jednoducho „problém s jedlom“ je vcelku bežný a veľa rodičov si akosi nevie rady, čo s tým.
Čo je normálne?
Na úvod si potrebujeme uvedomiť, čo je vlastne u detí normálne, koľko by deti mali jesť, čo by mali jesť a, ako by mali jesť.
Určite každý z vás pozná úslovie „Musíš veľa papať, aby si vyrástol.“ A keby nie? Nevyrastie? Ostane dieťa bábätkom? Samozrejme, neberte ma doslovne a extrémisticky. Deti potrebujú jesť, to bez debaty. Ale nepotrebujú jesť veľa. Tobôž nie tak veľa, ako si časť dospelých myslí, že potrebujú. Ono totiž deti najlepšie vedia, koľko im treba. Koľko je pre ne akurát. A hovorím teraz o bežnej strave, nie sladkostiach. V tých samozrejme mieru nemajú. Ale nebojte sa, keby mali sladkosti na dennom stole a v množstve nekonečne obrovskom, aj to by ich po pár týždňoch prešlo. Uskutočnili sa štúdie s deťmi, ktoré si mohli samé nakladať na tanier zo švédskych stolov. Prvé dni a týždne si všetky deti nakladali sladkosti. Jasnéééé, ako inak No po určitej dobe s tým prestali a nakladali si presne to, čo ich telo potrebovalo. A verte, či neverte, dokonca v úplne správnom zložení, čo sa týka zastúpenia tukov, bielkovín a sacharidov!
Koľko je tak akurát?
Aby sme sa, ale vrátili k načatému. Deti určite nepotrebujú jesť veľa. Nepotrebujú jesť ani toľko, čo dospelí. Treba im vždy naložiť tak tretinu toho, čo si dáme na tanier my, a potom nechať dieťaťu možnosť nabrať si znovu. Keď bude potrebovať, naberie si. Keď nie, nedoje. Uvedomujem si, že zo všetkých strán sa na nás valia informácie, že deti potrebujú viac tukov a bielkovín, ako my dospelí, a tak ďalej. Lenže to je množstvo vzhľadom na váhu tela, nie viac ako my. Ešte dôležitejší je fakt, že detský organizmus má prirodzený pocit sýtosti, ktorý my dospeláci už často nemáme. Zabudli sme ho počúvať, lebo nám v detstve niekto tvrdil, že treba ešte spapať za babičku, za deduška, za Janku, za Miška, až do poslednej omrvinky. Tak sme sa naučili ísť aj za hranicu pocitu sýtosti, lebo u nás nebol trend rešpektovať ho. Môžeme sa k nemu však vrátiť. Stále sa to dá. A predovšetkým sa dá načúvať pocitu sýtosti našich detí.
Čo potrebujú deti jesť?
V princípe potrebujú hlavne tuky (živočíšne aj rastlinné, nasýtené aj nenasýtené) ako hlavný zdroj energie, bielkoviny (živočíšne aj rastlinné) ako hlavný stavebný materiál nášho tela a sacharidy, ktoré sú taktiež zdrojom energie a ich nositelia (najmä obilniny a strukoviny, zelenina, ovocie), sú veľakrát zdrojom vlákniny, vitamínov a minerálov. Potrebujú jesť rôzne konzistencie, rôzne variácie, rôzne farby, rôzne kombinácie, rôzne chute. Potrebujú jednoducho pestrosť a je dôležité nastaviť to týmto spôsobom od úplného začiatku – od prvých príkrmov. A zotrvať, až dokým budú vaše deti pripravovať príkrmy svojim deťom.
Ako deti rastú, pridávame ďalšie a ďalšie potraviny a nemusí to znamenať, že ich budú hneď aj jesť. Niečo ochutnajú a zachutí im to. Niečo hneď vypľujú, ofrflú, oplatia grimasou. To však pre nás nemá byť znamením, aby sme s tým prestali. Práve naopak. Dieťa potrebuje hlavne prvých 6-7 rokov, kedy si vytvára zvyky a učí sa stereotypy rodiny, osvojiť, čo sa doma konzumuje. A potrebuje pozorovať, ktoré jedlá sú pravidelne na stole. Bez ohľadu na to, či ich bude alebo nebude vaše dieťa jesť, treba mať na stole zeleninu – čerstvú aj pripravovanú, ovocie – čerstvé aj spracované, mäso – čím viac druhov dieťa ochutná a bude pravidelne vidieť na stole, tým lepšie, ryby – sladkovodné, neskôr aj morské (opäť, ak je to možné viac druhov), strukoviny (všetkých tisícpäťsto druhov, aké ste kedy videli), obilniny v rôznych podobách (celozrnné, spracované, pekárenské výrobky, kaše, koláče, cestoviny, prílohy, vločky), orechy, semiačka, bylinky, koreniny, oleje, masti, vajíčka áááááá mliečne výrobky z rôznych druhov mlieka – kravské, ovčie, kozie (syry, jogurty). Toho ale je!
Dôležité je, aby správne jedlo videli a mali možnosť ochutnať. Znovu a znovu, keď sa odhodlajú, či odvážia. Nepomáha ich nútiť, nepomáha prehovárať. Tým vytvoríte skôr odpor než spoluprácu.
Môžete si dať pravidlo: čo deťom nechutí, nemusia jesť,
no aspoň ochutnať treba.
Ako každé pravidlo, jeho účinnosť je v tom, že sa bude dodržiavať. Čiže, naozaj, ak nechutí, nemusíš. Niekedy pomáha dať na výber viac možností – aj prílohu, aj zeleninu, aj syr, aj chlebík, aj šalát s orechmi, či semiačkami. Nemusí tak byť každé jedlo, stačí možno raz za čas takáto večera. Ak sa pri obede dieťa nasýti polievkou, netreba ho tlačiť do druhého jedla.
A už vôbec netreba ponúkať náhradné varianty jedla. Ak nechutí nič z toho, čo je na stole, nevadí – napi sa, budeš mať olovrant/večeru. Akonáhle začnete dieťaťu ponúkať preň chutné alternatívy, „len, aby niečo zjedlo“, ostávate v začarovanom kruhu. Bude chcieť už len tie chutné alternatívy. Nie, nech neje. Nič sa mu nestane, keď nezje obed či večeru. Určite za deň, či dva neschudne. Uvidíte, že, keď bude hladné, rýchlo sa prihlási o jedlo a určite zje aspoň jednu možnosť z tých, čo budú na stole.
Odkiaľ má byť jedlo pre deti a ako ho pripraviť?
Zásadné je tiež, odkiaľ jedlo pochádza a, ako sa pripravuje. Ideálne má pochádzať z našej krajiny alebo aspoň z našich zemepisných šírok (na všetky exotické zábavky majú vaše deti celý život, môžete to kľudne nechať na ne, nech ochutnajú, keď im na to príde chuť). Zelenina a ovocie sú najvhodnejšie také, ktoré práve dozrievajú. Jedlo má byť pripravené doma alebo aspoň čerstvé z dákej spoľahlivej prevádzky. Deti by nemali jesť predpripravené jedlá, vyprážané a doprážané, zmrazené a následne dopekané, konzervované a s množstvom prísad, ktorým nerozumiete. Nevravím, raz za čas si uľahčím život dákymi hotovými pirohmi, ktoré dáme uvariť, ale aspoň si dám záležať na zložení výrobku.
Čítať si zloženie výrobkov by malo byť pri detskej strave samozrejmosťou. Jednoduchou zásadou je heslo „Menej je viac“ a tiež, „Čomu nerozumiem, to nekonzumujem“ . Z toho vyplýva, že, keď má potravina zloženie na polovicu obalu, nebude to úplne to pravé orechové a taktiež, ak obsahuje niečo, čo sa volá „melanž“ alebo „zlepšujúci prípravok“, neveští to nič dobré.
Záleží aj na forme stravovania?
Poslednou avšak nie najmenej dôležitou cestou, ako budovať pozitívny vzťah detí k jedlu, je forma stravovania sa. Jesť sa má pri stole. V kuchyni. Nie okolo stola, s odbiehaním, v obývačke, „napolžŕdky“, v behu, či v stoji. „Ak už nechceš jesť, v poriadku, umy si ruky a choď sa hrať. No už sa nevracaj k tanieru. Papá sa pri stole a hotovo.“ Tiež je dôležité, aby sme túto zásadu dodržiavali my rodičia. To je asi najťažšie. Nezobkať za chodu, neodbiehať. Ale najesť sa v kľude a spolu s ostatnými.
To posledné by som zdôraznila. Ak chcete, aby vášmu dieťaťu chutilo viac, veľakrát stačí, ak budete jesť spolu a to isté. Alebo aspoň veľmi podobné. Už príkrmy sa často dajú pripravovať tak, aby sa z nich najedli aj dospeláci, či starší súrodenci. Nech je z toho príjemná spoločná chvíľa, rozhovor o prežitom dni, nech sa od stola nik nenáhli, aj keď už napríklad dojedol.
A keď k tomu ešte nebodaj pridáte spoločnú prípravu jedla, budete mať vyhrané. Nesľubujem, že vaše dieťa zje určite všetko, na čom sa bude podieľať. No sľubujem, že bude lepšie rozumieť tomu, čo jedlo z hľadiska prípravy pre maminku či ocinka obnáša, čo sa do jedla dáva, naučí sa krájať, miesiť, zlepší si jemnú motoriku, budete mať program na upršané dni. A, kým bude jedlo hotové, tak vám vyhladne, že všetko zblajzne jedna báseň.
Autorka: Mudr. Katarína Legrand z OKiDOKi pediatrickej poradne
