My rodičia sme v živote svojich bábätiek a najmenších detí najvýznamnejšími osobami v mnohých smeroch. Nie je to inak ani pri budovaní vzťahov s inými deťmi.
Bábätká vo vzťahu s nami – svojimi rodičmi – získavajú základnú dôveru v ľudí. Deje sa to, pretože ako rodičia reagujeme na ich potreby, napĺňame ich; prejavujeme svojim deťom lásku a náklonnosť, chránime a upokojujeme ich, keď zažívajú neistotu, strach či iné nepríjemné pocity.
Dieťa teda musí získať základnú dôveru v tom najbližšom, najintímnejšom vzťahu – so svojimi rodičmi –, aby sa mohlo otvoriť svetu. Až keď je táto rozhodujúca podmienka splnená, môže dieťa skúmať svoje prostredie, v ktorom žije, a má potrebu vstupovať do vzťahov s inými dospelými ľuďmi a deťmi.
V momente, keď dieťa zistí, že sa dokáže samostatne premiestniť kamkoľvek (plazením sa či štvornožky), vzrastá aj jeho zvedavosť voči svojmu okoliu. So záujmom pozoruje, čo všetko sa nachádza okolo neho, a s úžasom sleduje svojich budúcich kamarátov a kamarátky. Má silnú túžbu byť v ich prítomnosti a v neskoršom veku s nimi pestovať blízke vzťahy.
Ruka v ruke so samostatnou lokomóciou dieťaťa sa objavuje aj úzkosť (kedykoľvek v období 9 – 18 mesiacov veku dieťaťa). Úzkosť je normálnou reakciou v neznámom prostredí, keď dieťa stretne nových neznámych dospelých a deti. Dieťa sa vtedy cíti zraniteľne a zneistie. Ide o úzkosť z nového, nepoznaného a nepreskúmaného.
Dieťa svoju úzkosť dokáže prekonať. Deteguje a vyhodnocuje danú situáciu tým, že sleduje, ako sa zachová jeho mama alebo otec či iná významná osoba, s ktorou má dieťa blízky vzťah a ktorá je v danom momente prítomná. Keď vidí, že sme pokojní, uvoľnení a usmievame sa naň aj na ostatných okolo, tak danú situáciu vyhodnotí ako bezpečnú. Samozrejme, aj slovami môžeme uistiť svoju dcérku či synčeka, že všetko je v poriadku. Môžeme svojmu dieťaťu povedať, že ak chce, môže ísť bližšie k ľuďom a zapojiť sa alebo môže zostať pri nás a pozorovať ostatných. Nesmieme naň tlačiť, aby sa zapojilo hneď, či bagatelizovať jeho úzkosť. Prijmime ju, pochopme ju a uistime svoje dieťa, že sa nachádza v bezpečnej situácii.
To, ako má dieťa reagovať vo vzťahu k iným deťom, sa učí niekoľkými spôsobmi:
„tréningom“ v samotnom vzťahu (používa sociálne zručnosti v praxi).
Dieťa sa teda postupne učí, ako sa dá nadviazať vzťah, ako sa podeliť, ako si požičiavať hračky, ako sa striedať pri hre, ako sa dohodnúť a riešiť konflikty, ako vyjadriť svoju náklonnosť. Zaujímavým faktom je, že hoci deti dlho nerozumejú konceptu priateľstva (súvisí to s vývinom myslenia), už v troch rokoch dokážu pomenovať svojich kamarátov a kamarátky.
Pokiaľ má bábätko či malé dieťa možnosti tráviť čas v prítomnosti detí podobného veku, tak získava niekoľko výhod:
Deti do pol roka prejavujú záujem o iné deti iba pohľadom.
Polročné až ročné deti sa na seba už usmievajú, bľabotajú a gestikulujú voči iným deťom, avšak tie si to nemusia ani všímať a vôbec na to reagovať. Hrajú sa vedľa seba, ale nie spolu.
Ročné až 1,5-ročné deti viac vyhľadávajú blízkosť detí rovnakého veku a reagujú na vzájomné gestá. 1,5-ročné až dvojročné deti sa už vedome aj napodobňujú. Samy vyvolávajú interakciu a reagujú na seba. Dokonca môžu niektoré deti preferovať viac a zdá sa, že s nimi rozvíjajú aj kamarátstvo. Hoci v tomto veku ešte stále nemôžeme hovoriť o priateľských vzťahoch, sú to dôležité interakcie pre budúce priateľstvá.
U dvoj- až štvorročných detí sa rýchlo rozvíjajú sociálne zručnosti (zručnosti potrebné pri nadväzovaní a udržiavaní vzťahov) aj vďaka tomu, že navštevujú predškolské zariadenie. To im umožňuje rozvíjať komplexnejšie vzťahy. Dokážu vyjadriť náklonnosť a uznanie svojim kamarátom a kamarátkam. Počas hry sa zoskupujú do malej, 2- až 3-člennej skupiny. Už sa hrajú spolu, nielen vedľa seba, dohadujú sa a rozvíjajú hru spoločne. Napodobňujú iné deti. Hoci v tomto období sa môžu ešte zdržiavať v blízkosti svojich rodičov, prejavujú veľký záujem o iné deti a chcú sa zapojiť do spoločnej činnosti.
Štvor- až päťročné deti sú ochotné hrať sa s kamarátom či kamarátkou aj vtedy, keď ich spôsob hry nebaví, ale prekonávajú sa pre toho druhého. Dokážu spontánne utešiť svojho kamaráta či kamarátku a vyjadriť súcit.
Až vo veku 6 až 10 rokov sa objavujú prvé stabilné priateľské skupiny rovnakého pohlavia.
Tieto skupiny sa riadia určitými pravidlami a hierarchiou.
Deti si za kamaráta či kamarátku vyberú kohokoľvek, s kým sa dobre zahrali. Táto tendencia pretrváva až do 6 rokov.
Určite poznáte situáciu, že váš syn alebo vaša dcéra sa v jednom momente hrajú so svojím „najlepším kamarátom alebo najlepšou kamarátkou“ a v druhom momente tvrdia, že sa už spolu nekamarátia. Deje sa to po nejakom konflikte, a to aj v skupine 8-ročných detí.
Neskôr, keď dieťa stále viac a viac rozumie významu a konceptu priateľstva, si začína vyberať kamarátov a kamarátky aj podľa iných kritérií (psychická podobnosť, čestnosť vo vzťahu) ako len na základe spoločného podieľania sa na nejakej činnosti. Dôvernosť, vernosť, vzájomné porozumenie sú dôležité už pre 10-ročné deti. Dokážu prijímať aj skutočnosť, že so svojimi priateľmi a priateľkami občas budú mať iné názory.
1. Už so 6-mesačným bábätkom môžeme vyhľadávať miesta, kde sa nachádzajú aj iné deti. Môžeme sa navštevovať s rodinami s malými deťmi, zastaviť sa na chvíľu na detskom ihrisku a pozorovať deti. Môžeme navštevovať kurzy skupinových cvičení pre bábätká (napr. Baby Balance, plávanie bábätiek). Naším zámerom v tomto veku je, aby si dieťa zvykalo na prítomnosť iných detí.
2. Snažme sa nadviazať kontakt s iným dieťaťom (a jeho mamou/otcom) tým, že svojmu bábätku predstavíme druhé bábätko, opíšeme, čo robí, čo asi chce, a komentujeme aj rečové prejavy, mimiku či gestá svojho bábätka, hoci ešte nemusí rozumieť ani danej sociálnej situácii, ani všetkému, čo hovoríme. Avšak bábätko vníma tón nášho hlasu, cíti, či sme nervózni alebo pokojní, či sa cítime príjemne v danej situácii, a z toho si „vyvodí“, či je bezpečné alebo nebezpečné zoznamovať sa s inými deťmi.
3. Keď máme 9-mesačné bábätká alebo staršie deti okolo jedného roku, tak samozrejmosťou by malo byť navštevovať miesta, kde môžeme stretnúť v ideálnom prípade deti podobného veku, ako je to naše. Pozorujme spolu, čo deti robia, opisujme, čo sa deje, choďme bližšie a snažme sa nadviazať kontakt. Dokonca sa nebojme zapojiť sa do nejakej spoločnej činnosti.
4. V prípade 1,5-ročných a starších detí by sme ešte stále mali zostať v blízkosti svojho syna alebo svojej dcéry. Je vysoká pravdepodobnosť, že budú potrebovať naše láskavé usmernenie pri nadväzovaní vzťahov so svojimi rovesníkmi. Deti v tomto veku totiž nemajú dostatok skúseností s tým, ako niekoho osloviť či zahrať sa, ako riešiť konflikty, ktoré sú zapríčinené tým, že sa do viacerých situácií dostávajú po prvýkrát – takže nemôžu vedieť, ako na ne reagovať. Ďalej, tieto malé deti sú ešte značne ovládané svojimi aktuálnymi pohnútkami a pocitmi, a tak môžu byť impulzívne. Napriek tomu, že mnohým veciam naozaj rozumejú, ak ich ovládnu vlastné silné pocity a vlastné neuspokojené potreby, tak pocity a potreby druhých sú pre ne druhoradé.
5. Snažme sa vžiť do situácie svojho dieťaťa, predstaviť si, čím si asi prechádza (čo cíti, na čo myslí), a pomôžme mu svojimi návrhmi pri riešení situácií. Dávajme však pozor na to, aby sme neriešili vždy všetko za svoje deti, ale len vtedy, keď o našu pomoc požiadali. Chvíľu pozorujme, čo sa deje, až potom zakročme, ak je to potrebné.
Autor: Silvia Érsek Nováková
vyštudovaná psychologička, poradkyňa,
momentálne na rodičovskej dovolenke.
