Alebo HOUSTON, máme problém! A logopéd by možno zakričal SUPER, využime ho!
Tie naše malé stvorenia majú každý deň čo robiť, aby prekonali množstvo situácií, ktoré sú pre ne ešte náročné. Zažívajú úspechy, ale neminú ich aj problémy. Vysoká stolička, na ktorú nedokážu vyliezť, mňamka na stole, na ktorú nedosiahnu, topánka, ktorú si nevedia vyzuť, prázdna miska po chrumkách, ktoré ešte chcú. A potom tá potvora loptička, ktorá sa zakotúľala pod gauč. Ach, mali by ste vidieť to zúfalstvo, ak bola ich obľúbená!
Ako sa snažia, tak aj vylejú, rozbijú, vysypú, zašpinia, … A viete kto vtedy príde? Mama. Tato. Dospelák. A pomáha. Zachráni, poutiera, pozametá,… lebo ľúbi, chvalabohu! To, ako pridať do našich dní viac empatie a riešiť takéto situácie bez negatívnych emócií je skôr prioritná parketa psychológov. Ako takéto „problémy“ využiť na rozvoj reči?
Kedy komunikujeme? Keď niečo chceme, potrebujeme, keď sa delíme o informáciu. Vtedy komunikujú aj deti.
My rodičia sme tu pre deti. Stáva sa však, že práve takéto malé bežné problémy hneď vyriešime. Veď logicky, keď dieťa niečo rozbije alebo vyleje a ja viem, že ešte nie je v jeho schopnostiach zobrať lopatku, či handru a nezraniť sa pri tom, tak ja, rodič, prídem a dám to do poriadku. Keď dieťatko nevie vyliezť na stoličku, tak prídem a dieťa vyložím. STOP! To je to slovo, ktoré si v tejto situácii vybavte. Zastavte sa a využite tieto malé problémy v prospech reči dieťatka. Vytvoríte tak priestor, kedy dieťatko MUSÍ a zároveň CHCE komunikovať.Zastavte sa a dajte dieťatku čas, aby vám odkomunikovalo, že niečo nie je v poriadku, že potrebuje pomoc. Získate tak príležitosť na komunikáciu, na to, aby ste použili stratégie na rozvoj reči. Ich krátky súhrn nájdete v tomto článku.
Ako to robiť inak alebo ako môže vyzerať dobre využitá komunikačná situácia
- Dieťatko nedočiahne na chrumky, ktoré sú na stole, rodič si povie v duchu STOP – nepodá mu ich hneď. Namiesto toho sa môže k nemu skloniť a zahrať sa na nevedomého slovami:
„Ty niečo chceš…“ (a počká na reakciu)
„Tam! Tam na stole niečo je…“ (môže ukázať, opäť počkať).
„Čo to tam je?“ (čaká)
„Chrumky! Chrumky, ľúbim…“ (a rodič počká, sleduje dieťatko, čaká na jeho reakciu)
„Mama, daj chrumky“ (povie za dieťatko to, čo ešte ono samo nedokáže)
- Dieťa si nevie vyzuť topánky, ale chce. Dospelák má možnosť prísť a vyzuť mu ich alebo sa zastaviť a urobiť to inak:
„Čo sa stalo?“ (počká, priblíži sa k dieťatku a tým vyjadrí svoj záujem o problém)
„Ojoj! Nejde to. Čo nejde?“ (počká, aby dieťa odkomunikovalo – ukázalo, povedalo).
„Nejde vyzuť. Oj, nedá sa. Pomôže mama?“ (počká, sleduje dieťa).
„Mama pomôže. Ktorú topánku, túto alebo túto?“ (počkám)
„Vyzujeme jednu. Potom druhú. Hurá! Hotovo!“ (nadšene, možno s gestom, pošteklením).
„Mama, ďakujem“ (modeluje to, čo dieťatko ešte nevie, ale chce, aby vedelo)
„Upraceme topánky“
- Dieťatko nevyloží do stoličky hneď, ale počká, kým vyjadrí, že tam chce ísť. Vtedy mu môže napríklad modelovať situáciu, ako sa má vypýtať nabudúce:
„Mama, hopa. Mama, hore, na stoličku. Mama, vylož ma. Mama vyloží. Hotovo“
- Dieťatku sa zakotúľala loptička pod gauč (spadla hračka, jedlo,…) Dospelý nepríde hneď s metlou a nevytiahne ju spod gauča, ale príde k dieťatku, vyjadrí záujem o jeho problém a komunikuje. Nezabudne čakať, aby dieťatko vyjadrilo, čo sa stalo. Aby napríklad ukázalo pod gauč. Podsúva mu slová, ktoré mu modeluje a ono sa ich učí (lopta, tam, neni, chcem). Veľkou výhodou je, že ho učí zároveň aj to, ako takéto situácie riešiť:
„Joj, čo urobíme? Nedočiahnem, nedá sa. Niečo potrebujem. Čo pomôže? Metla! Kde je metla? Dáme sem metlu, pomôže! Aha, lopta! Hurá! Máme to. Môžem kopať. Ešte upraceme metlu. Hotovo.“
Vnímate ten rozdiel medzi „vyriešim hneď“ a „využijem situáciu na komunikáciu“? Je veľký a pre reč efektívny.
Počuli ste už niekedy: „On nepotrebuje komunikovať, všetko si zoberie sám, nič odo mňa nepotrebuje“. Aj tu by sme podobný princíp mohli využiť a takéto komunikačné situácie vytvoriť. Napríklad takto:
OBĽÚBENÉ JEDLO PO KÚSKOCH.
Dieťatko chce chrumky. Chrumky ľúbi. Dospelý má možnosť nasypať mu celé vrecko do misky a mať na dlhú chvíľu pokoj. Alebo mu nasype zopár. Čo sa stane, keď ich dieťatko dopapá? Chce ďalšie. A keď niečo chce, čo sa stane? Musí si ich vypýtať, musí komunikovať, chce komunikovať, lebo komunikovať sa oplatí, prichádzajú dobré veci. A dospelý čo? Využije situáciu na komunikáciu.
HRAČKY NA VYŠŠEJ POLIČKE.
Keď dieťatko nemá všetky obľúbené hračky po ruke, ale niektoré má na vyššej poličke, musí si ich vypýtať a teda komunikovať.
VYTVORENIE ÚMYSELNÝCH SRANDOVNÝCH CHÝB.
Dieťatku dá dospelý tanier bez jedla a povie „Dobrú chuť“. Dá mu prázdny pohár a povie „Napi sa“. Čo urobí? No bude sa pozerať, čudovať a komunikovať. Hračka bez batérie, oblečenie čiapky na nohu, obúvanie maminej topánky na nohu dieťatka. Takéto srandy deti aj bavia a humor môže byť váš dobrý pomocník.
SCHVÁLNE ŤAŽKÁ ÚLOHA.
Dieťatku dá dospelý hračku zatvorenú v krabici, ktorú nedokáže samo otvoriť. Čo musí urobiť? Vypýtať si pomoc a komunikovať. Povie mu, aby otvorilo zásuvku, ktorú otvoriť nedokáže – dieťa bude o probléme opäť komunikovať.
Dôležité rady o motivovaniu ku komunikácii na záver
- Nevyriešiť problém hneď neznamená ignorovať ho a ignorovať dieťa. Tým, že problém síce hneď neriešim a chcem využiť situáciu na komunikáciu, musím zároveň dieťatku odkomunikovať, že som tu pre neho, že vnímam jeho problém a sme v tom spolu. Ak chceme komunikovať, tak musíme byť dvaja. Ako? Priblížim sa k dieťatku fyzicky, nadviažem očný kontakt, skloním sa k nemu. Dám mu signál, že začína komunikácia, že síce má problém, no som tu.
- Čakať na reakciu neznamená počkať, kým dieťa povie slovo alebo presné znenie ukážkovej vety. Komunikácia prebieha aj pohľadom, pohybom, gestom, zvukom. To všetko môže byť reakcia zo strany dieťatka, ktorú treba vnímať a reflektovať.
- Neznamená to, že pri každom vyzúvaní budem dieťatko mordovať, lebo teraz vždy treba komunikovať. Nacíťte situáciu, kedy je takáto stratégia vhodná. Nie je cieľom dostať dieťatko do vývrtky a za cieľom komunikácie umelo vytvárať negatívne emócie. Cieľom je láskavý čas, kedy budujeme komunikáciu, ale i vzťah medzi nami. Kedy nenecháme dieťa samé, ale rešpektujeme ho ako komunikačného partnera.
- Samozrejmosťou musí byť bezpečnosť dieťatka. Keď stojí v črepinách rozbitého skla, tak nebudem debatovať o tom čo sa stalo a čo máme urobiť, ale v prvom rade zabezpečím, aby nebolo jeho zdravie v ohrození.
My rodičia sme úžasní v tom, ako vieme predvídať, čo naše deti potrebujú a chcú. Vieme to až tak dobre, že nám o tom deti ani nemusia povedať, ani nám to nijako inak odkomunikovať. NESTIHNÚ. My ich predbehneme a ich priania im splníme, problémy vyriešime. Ak rodič splní dieťatku všetky želania, vyrieši všetky problémy, dieťatko naozaj nemá potrebu komunikovať. Ak vďaka tomu, čo ste si prečítali urobíte pár malých zmien, verím, že budete spolu komunikovať o niečo viac ako včera. Nezabúdajte, že stále v pozitívnej emócii.
Autorka: Janka Kováčová, logopedička
