Sú momenty, ktoré sa dejú takmer v každej rodine. Dieťa sa ráno nechce obliecť, protestuje, rozplače sa a dospelý sa ocitá pod tlakom niečo zvládnuť. Poznáte to. Najprv prichádzajú pokojné slová a snaha situáciu usmerniť. Postupne sa však do nich začne vkrádať napätie, ktoré súvisí skôr so stavom tela než s tým, že by rodič nevedel, čo robiť. V tej chvíli sa situácia začne vyvíjať inak, než by ste si želali. Ak by sa rovnaký moment zopakoval inokedy, napríklad keď ste viac oddýchnutý, priebeh by bol pokojnejší. Niekedy stačí málo – spomaliť, znížiť hlas alebo si k dieťaťu kľaknúť. Rozdiel nie je v slovách, ale v stave nervového systému rodiča.
Nervový systém ako základ regulácie aj vzťahu
Pre dieťa nie je najdôležitejšie to, čo mu hovoríte. Dôležitejšie je, ako sa pri vás cíti. Jeho nervový systém ešte nie je vyzretý, preto sa prirodzene „ladí“ na dospelého, ktorý je pri ňom.
V praxi to znamená, že nevníma len slová, ale najmä tón hlasu, napätie v tele a celkové naladenie rodiča. Z toho si vytvára pocit, či je situácia bezpečná. Predstavte si napríklad situáciu, keď dieťa spadne a začne plakať. Rodič povie: „To nič nie je, neplač,“ rýchlo a v napätí. Dieťa sa často neupokojí, pretože vníma nepokoj. Naopak, keď rodič spomalí, vezme ho k sebe a pokojne povie: „Zľakol si sa, však? Videla som to.“, telo dieťaťa začne reagovať inak. Pre rodiča to znamená, že niekedy netreba hľadať správne slová. Stačí si všimnúť vlastný stav, spomaliť a uvoľniť telo. Aj malá zmena v tom, ako reagujete, môže pomôcť dieťaťu rýchlejšie sa upokojiť.
Každodenné situácie ako priestor učenia regulácie
Situácie ako záchvat hnevu, odmietanie spolupráce alebo večerná únava sú pre rodiča náročné. Často máte pocit, že ich treba čo najrýchlejšie vyriešiť, pretože sú nepríjemné. Lenže práve tieto momenty sú pre dieťa dôležité, pretože sa v nich učí pracovať s emóciami. Predstavte si napríklad večer, keď je dieťa unavené a začne plakať kvôli maličkosti – rozmyslelo si, že chce inú lyžičku alebo iné pyžamo. Dieťa je v tej chvíli preťažené a jeho nervový systém už nemá kapacitu reagovať pokojne. V takom momente pomáha menej vysvetľovania a viac prítomnosti – zostať pri dieťati, spomaliť a jednoducho pomenovať, čo sa deje: „Vidím, že je toho na teba veľa.“ Dieťa potrebuje zažiť, že jeho emócia má priestor a že v nej nie je samo.
Tlak na dokonalosť a strach z „pokazenia“ dieťaťa
Práve v každodenných situáciách sa ukazuje, aký tlak dnes rodičia zažívajú. Chcú robiť veci dobre, vzdelávajú sa a snažia sa reagovať pokojne, no postupne môže vzniknúť pocit, že existuje jeden správny spôsob, ako reagovať v každej situácii. Zo záujmu sa tak stáva tlak. Rodič má pocit, že musí všetko zvládnuť bez chyby, a tento tlak sa najviac ukazuje v momentoch únavy a stresu.
Lenže rodič je tiež len človek a má svoje limity. Práve snaha byť dokonalý často vedie k väčšiemu napätiu. Deti pritom nepotrebujú prostredie bez chýb, ale skutočný život aj s emóciami a chybami.
Dôležité je, čo príde potom. Keď sa rodič k dieťaťu vráti a napríklad povie: „Mrzí ma, že som na teba zvýšil hlas. Bola som nahnevaná a unavená, ale nechcela som na teba takto reagovať,“ dieťa sa učí, že vzťah zostáva aj v náročných chvíľach.
Čo si dieťa odnáša?
Práve tieto opakované skúsenosti sú základom toho, ako sa u dieťaťa formuje vzťahová väzba. Nie z dokonalých reakcií, ale z toho, čo dieťa zažíva opakovane v bežných situáciách. Z týchto momentov si postupne odnáša napríklad to, že:
– aj keď sa situácia vyhrotí, dá sa znovu upokojiť
– blízkosť sa nestráca ani v náročných chvíľach
– emócie sú v poriadku a môžu mať svoj priebeh
– po konflikte môže prísť znovu spojenie
– aj dospelý robí chyby a vie ich napraviť
– keď mu nie je dobre, niekto pri ňom zostáva
Tieto skúsenosti si dieťa neukladá ako myšlienky, ale ako pocit v tele. Postupne si z nich vytvára vnútorné nastavenie, že vzťah je bezpečné miesto. Keď opakovane zažíva, že sa k nemu dospelý vracia, učí sa, ako sa upokojovať a zvládať napätie. Takto si buduje pocit istoty, ktorý si nesie ďalej do života, aj do toho, ako reaguje na stres a ako vstupuje do vzťahov.
Priestor, ktorý vzniká medzi dvoma ľuďmi
Možno teda nejde o to zvládnuť každú situáciu ideálne. Skôr o to, čo sa medzi vami deje dlhodobo, v tých obyčajných dňoch. Niekedy to pôjde ľahšie, inokedy nie. Niekedy budete mať viac trpezlivosti, inokedy menej. A práve v tom všetkom si dieťa postupne skladá pocit, aké to je byť vo vzťahu. Z malých momentov, ktoré sa opakujú… Ako sa naň pozriete, ako naň prehovoríte, ako sa k nemu vrátite, keď to nevyjde podľa predstáv. A to úplne stačí.
autorka: Ninka Peniaková,
absolventka psychológie,
poradkyňa psychomotorického vývinu Baby Balance
