Psychologické výskumy poukazujú na ochranné faktory, ktoré významne znižujú riziko vzniku psychických ťažkostí u našich detí a podporujú ich zdravý emocionálny a sociálny vývin. Dobrou správou pre nás, rodičov je, že v podstate nejde o nič „špeciálne“, a väčšina ochranných faktorov je prítomná v našom každodennom rodinnom živote už teraz. Poďme sa pozrieť na to, čo všetko robíme pre svoje deti, a možno si ani neuvedomujeme, aký to má obrovský význam.
Bezpečný vzťah s nami, rodičmi je základom ochrany našich detí
Najsilnejším ochranným faktorom je bezpečný vzťah (bezpečná vzťahová väzba), ktorý svojim deťom ponúkame a budujeme. O bezpečnej vzťahovej väzbe sme písali napríklad v tomto článku
Deti, ktoré zažívajú citlivú a stabilnú starostlivosť zo strany svojej mamy a svojho otca, lepšie zvládajú stres, regulujú emócie a majú vyššiu psychickú odolnosť. Výskumy navyše ukazujú, že bezpečný vzťah s jedným stabilným rodičom môže dokonca tlmiť negatívne vplyvy stresu alebo nepriaznivých životných udalostí na detskú psychiku.
Vďaka vzťahovej väzbe, ktorú svojim deťom ponúkame, naše deti opakovane zažívajú pocit, že „som dôležité a láskyhodné, na moje potreby reagujú, a keď mi je ťažko, niekto tu pre mňa je.“
Dnes môžete skúsiť:
- Venovať svojmu drobcovi aspoň 15 minút vašej ničím a nikým nerušenej pozornosti pri príjemnej spoločnej činnosti. Skúste sa v túto chvíľu pozerať na svet jeho očami.
- Ukázať svojim deťom vašu lásku inak. Rozprávajte príbehy o tom, čo pekné ste s nimi zažili, aké dôležité momenty ste spolu zdieľali a na čo všetko sa ešte tešíte.
- Podporovať vzťahy vašich detí aj s ich súrodencami, rovesníkmi a bližšou či širšou rodinou. Čím viac kvalitných vzťahov vaše dieťa má, tým širšia je jeho podporná sieť.
Prijímajme všetky pocity svojich detí – a učme ich ako s nimi narábať
Keď naše dieťa zažíva hnev, smútok, strach či iný pocit, jeho mozog je doslova zaplavený emóciou – v tej chvíli nedokáže (a najmenšie deti ani nie sú schopné) premýšľať logicky.
Naša dcéra a náš syn najprv potrebujú to, aby sa cítili v bezpečí a prijaté. To je dôvod, prečo sa máme upokojiť najprv my, rodičia, pokiaľ chceme na svoje dieťa, ktoré zažíva silný pocit, reagovať. A je to jeden z dôvodov, prečo pocity svojich detí pomenujeme.
Ak pocity svojich detí popierame, zľahčujeme („To nič nie je“, „Preháňaš“) alebo sa ich snažíme rýchlo zastaviť, dieťa sa nenaučí, ako s nimi pracovať – získa iba skúsenosť, že sú pocity, ktoré nemá cítiť.
Keď však jeho pocity prijmeme, dávame mu najavo, že ho bezpodmienečne prijímame aj vtedy, keď sa cíti „zle“. Cez toto prijatie, pomenovanie pocitu, cez náš príklad a navrhované stratégie na vyjadrenie rôznych pocitov sa naše deti naučia, ako sa s ťaživými pocitmi vyrovnať – ako ich zažiť, prejaviť a postupne sa upokojiť.
Mnoho psychických ťažkostí pramení práve z nevyjadrených a potlačených pocitov vrátane psychosomatických problémov.
Pamätajme, že deti nás pozorujú – sme ich vzorom a učia sa od nás, ich rodičov, ako vyjadriť svoje emócie a ako sa s nimi vyrovnať.
Čo môžete urobiť dnes?
- Keď je vaše dieťa rozrušené, skúste najprv reagovať na jeho emóciu, nie na správanie. Povedzte, čo vidíte ako sa asi vaše dieťa v danej chvíli cíti. Použiť môžete vety: „Zdá sa, že si nahnevaný.“ „Rozumiem, že ťa to sklamalo.“ „Vystrašilo ťa to“.
- Ak vám vaše nahnevané dieťa ubližuje, alebo ničí veci, ktoré nie sú na ničenie, zastavte toto správanie svojho dieťaťa a ukážte mu inú alternatívu: „To ťa poriadne nahnevalo, ale nesmieš ma kopať. Môžeš kopať do vankúša.“
Doprajeme svojim deťom zažiť pocit: „Zvládnem to“
Psychická odolnosť detí sa buduje cez výzvy, ktoré dieťa zvládne. To je dôvod, prečo nemáme za svoje deti vyriešiť všetko, čo ich trápi. Užitočnejšie pre ich psychické zdravie je, keď im dovolíme popasovať sa s výzvami jednotlivých vývinových období, ale zároveň ostávame emocionálnou oporou svojich detí a vyjadrujeme našu dôveru v ich schopnosti.
Deti, ktoré majú možnosť riešiť primerané problémy a zažívajú podporu (nie záchranu), si totiž budujú zdravé sebavedomie.
Výskumy reziliencie ukazujú, že odolnosť nevzniká z výnimočných podmienok, ale z bežných skúseností zvládania každodenných situácií. Keď dieťa prekoná prekážku – aj malú – jeho mozog si ukladá skúsenosť kompetencie. Postupne si vytvára vnútorné presvedčenie: „Som schopné, dokážem si poradiť.“ Ak však zasahujeme príliš rýchlo a riešime situácie za dieťa, nevedomky mu berieme príležitosť budovať si túto dôveru v seba.
Podporte odolnosť svojho dieťaťa už dnes tým, že skúsite:
- Nechať ho riešiť drobné problémy a výzvy detského sveta, prichádzať s vlastným nápadom na riešenie.
- Byť oporou, a nezasiahnuť okamžite.
- Položiť namiesto rýchlej rady otázku: „Čo by si mohol urobiť teraz?“
Každé malé „podarilo sa mi to“ posilňuje veľké vnútorné „zvládnem aj nabudúce“. A práve tieto malé každodenné skúsenosti sa postupne skladajú do pevného základu psychickej odolnosti.
Stabilita a predvídateľnosť, ktorú ako rodičia poskytujeme
Mozog našich detí najlepšie dozrieva v prostredí, ktoré je dostatočne stabilné. Rutiny, režim, jasné hranice a pokojné láskyplné vzťahy znižujú hladinu stresu a podporujú zdravý vývin našich detí.
Výskumy z oblasti vývinovej neurobiológie ukazujú, že chronická nepredvídateľnosť zvyšuje aktiváciu stresového systému dieťaťa. Ak však dieťa vie, čo môže očakávať, jeho nervový systém sa môže uvoľniť a sústrediť na učenie, hru a rozvoj. Predvídateľnosť vytvára pocit bezpečia – a pocit bezpečia je základom zdravého emocionálneho aj kognitívneho vývinu.
Stabilita neznamená rigidnosť. Znamená to, že dieťa má opakovanú skúsenosť: svet je väčšinou čitateľný a dospelí sú spoľahliví.
Čo môže pomôcť?
- Pravidelný režim spánku a jedla.
- Každodenné rutiny a rituály.
- Príprava na zmeny dopredu.
- Jasné pravidlá a dôslednosť.
- Dopredu zadefinované dôsledky správania dieťaťa.
Deti nepotrebujú dokonalé prostredie. Potrebujú dostatočne bezpečné prostredie – také, v ktorom sa môžu cítiť pokojne a postupne si budovať dôveru v seba aj vo svet okolo seba.
Na záver
Zapamätajme si, že psychické zdravie detí sa buduje každý deň – v spôsobe, ako sa na ne pozeráme, ako reagujeme na ich pocity a ako ich podporíme pri neúspechu.
Najsilnejšou ochranou pred psychickými problémami sú vzťahy, v ktorom sa (nielen) deti cítia byť
- videné,
- prijaté,
- bezpečne,
- a podporované v raste.
A to je niečo, čo môžeme budovať každý deň.
Autorka: Silvia Nováková,
vyštudovaná psychologička a poradkyňa s vyše 14 ročnými skúsenosťami,
lektorka kurzu filiálnej terapie, na ktorom učí rodičov to, čo robí doma aj pre svojho syna
– budovať dôverný a silný vzťah medzi rodičmi a ich deťmi.
Zdroje:
Fearon, R. M. P., Bakermans‐Kranenburg, M. J., van IJzendoorn, M. H., Lapsley, A. M., & Roisman, G. I. (2010). The significance of insecure attachment and disorganization in the development of children’s externalizing behavior: A meta-analytic study. Child Development, 81(2), 435–456. https://doi.org/10.1111/j.1467-8624.2009.01405.x
Groh, A. M., Fearon, R. M. P., van IJzendoorn, M. H., Bakermans‐Kranenburg, M. J., & Roisman, G. I. (2017). Attachment in the early life course: Meta-analytic evidence for its role in socioemotional development. Child Development Perspectives, 11(1), 70–76. https://doi.org/10.1111/cdep.12213
Gottman, J. M., Katz, L. F., & Hooven, C. (1996). Parental meta-emotion philosophy and the emotional life of families. Journal of Family Psychology, 10(3), 243–268.
Masten, A. S. (2001). Ordinary magic: Resilience processes in development. American Psychologist, 56(3), 227–238.
Shonkoff, J. P., & Garner, A. S. (2012). The lifelong effects of early childhood adversity and toxic stress. Pediatrics, 129(1), e232–e246.
Siegel, D. J. (2012). The developing mind (2nd ed.). Guilford Press.
Werner, E. E., & Smith, R. S. (2001). Journeys from childhood to midlife: Risk, resilience, and recovery. Cornell University Press.
