Strach je prirodzenou súčasťou normálneho vývinu dieťaťa. Deti do troch rokov sa nachádzajú v období, keď sa ich mozog intenzívne spracováva nové podnety z okolia a snaží sa ich interpretovať.
Čoho sa malé deti boja?
Už polročné bábätká prežívajú strach zo silných zvukov, z rýchleho priblíženia sa a odlúčenia od rodičov. Sedemmesačné až ročné deti sa typicky boja cudzích ľudí. Malé deti až do 5 rokov sa boja rôznych vecí: strašidiel, tmy, búrok, zvierat, silných zvukov (hlučné vysávače a iné stroje, hromy či sirény môžu byť pre malé deti desivé).
Deti môžu zneistieť a báť sa na neznámom mieste a pri cudzích ľuďoch, a to v každom veku.
Prečo sa malé deti boja strašidiel, čerta a iných mýtických bytostí?
Malé deti do 3 rokov ešte nemajú plne rozvinutú schopnosť odlíšiť fantáziu od reality. Ich predstavivosť je veľmi silná, čo je prirodzenou súčasťou vývoja ich mozgu. Môžete si to všímať pri hre, keď sa napríklad hrajú na lekára a používajú rôzne predmety z domácnosti ako lekárske nástroje.
Keď deťom teda spomíname strašidlá, čertov, čarodejnice, drakov, jednorožce a iné tvory, tak vďaka fantázii si ich dokážu veľmi jasne a podrobne predstaviť a môžu byť presvedčené, že naozaj existujú.
Prečo nie je dobrou výchovnou stratégiou strašenie detí?
Stáva sa, že naše 2-ročné dieťa vzdoruje na ulici a cudzí ľudia v snahe pomôcť nám, mu povedia: „Vezmem si ťa so sebou“. Alebo sami v zúfalstve sa vyhrážame deťom, že ich vezme policajt, smetiar, čert alebo ktokoľvek, koho vymyslíme. Týmto postupom však zbytočne zvyšujeme úzkosť detí, oslabujeme pocit bezpečia, ktorý by mali mať a znižujeme aj ich dôveru v nás.
Dokonca, namiesto toho, aby sa naučili regulovať svoje emócie, budú reagovať prehnane na iné situácie, ktoré vnímajú ako hrozivé.
Čo nerobiť a čo nehovoriť, keď sú deti vystrašené?
Deti sa neupokoja, keď sme vystrašení my, alebo keď im tvrdíme, že sa nemajú čoho báť. Nefunguje ani to, keď ich budeme presviedčať, že tvory, ktorých sa boja, neexistujú. Nie sú nápomocné ani vety typu, že sa chlapci ničoho neboja, sú vždy odvážni. Ak budeme bagatelizovať strach našich detí, tak ich nechtiac budeme učiť aj to, aby svojim pocitom neverili, lebo nie sú dôležité.
Kým neprijmeme to, že naše dieťa sa bojí, bude sa cítiť nielen vystrašene, ale aj nepochopené.
Čo teda máme robiť, keď sa naše dieťa bojí?
Buďme pre svoje dieťa bezpečným prístavom a osobou, ktorá mu dá najavo, že mu rozumie. Robíme to tak, že prijmeme pocit strachu nášho drobca – momentálne to totiž naozaj zažíva.
Dieťa upokojíme tým, že my, jeho rodičia ostávame pokojní: hovoríme tichšie a pomalšie, nerobíme prudké pohyby. Snažíme sa pozrieť na danú situáciu očami svojho dieťaťa a v duchu sa skúsime odpovedať na otázky: Čo ho mohlo vystrašiť? Ako to vidí ono? S čím to môže súvisieť?
Uznáme a prijmeme pocit strachu svojho dieťaťa tým, že to popíšeme slovami: „bojíš sa“.
Potom môžeme zdôrazniť našu prítomnosť: „Som tu s tebou. Si v bezpečí.“
Niekedy stačí to, že zostaneme chvíľu s dieťaťom a držíme ho v náručí. Napríklad vtedy, keď je sa bojí cudzích ľudí. Rešpektujeme to, že momentálne naše dieťa chce byť iba s nami, ale nevyhýbame sa miestam a stretnutiam s cudzími ľuďmi. Svoje dieťa ubezpečujeme, že je všetko v poriadku.
Keď sa naše dieťa bojí zostať bez vás, ale vy musíte ísť do práce, tak ho nechávajte s niekým, koho pozná a vy mu veríte. So svojím dieťaťom sa rozlúčte a ubezpečte ho, že sa poň vrátite. Síce bude plakať (čo je normálnou reakciou pri odlúčení od rodičov), ale osoba, ktorej je dieťa zverené vynaloží snahu, aby dieťa upokojilo, utíšilo a nakoniec zabavilo do nášho návratu.
Keď sa dieťa zľakne nejakého silného zvuku, napríklad, že niečo padlo a buchlo, uznajme, že sa zľaklo. Stačí to povedať a vysvetliť, čo je zdrojom hluku. Môžeme dodať aj to, že mu je to nepríjemné, príliš silné a pod. „Zľakol si sa. Nečakal si, že to padne takým rachotom“.
Ako odzbrojiť strašidlá?
V prvom rade verme nášmu dieťaťu, že má vo svojej izbe strašidlo. Dlhé presviedčania o tom, prečo strašidlá neexistujú vzhľadom na vývinové charakteristiky daného veku nebudú účinné. Pomenujme pocit strachu nášho dieťaťa. Vyzvime ho, aby to strašidlo čo najdetailnejšie popísalo, ideálne nakreslilo či inak znázornilo. Toho škaredého desivého tvora môže prerobiť do milšej alebo smiešnejšej verzie. Môžeme spolu hľadať aj spôsoby na jeho zneškodnenie – urobme to, čo dieťa vymyslelo a preverme, či to fungovalo a strašidlo je preč. Detské riešenia strachu sú najúčinnejšie a kreatívne.
Sviatočné strašenie detí
Nie je vhodné deti strašiť tým, že im Mikuláš nič neprinesie do čižmičky, alebo ich vezme čert, keď nebudú poslúchať.
Vyhrážanie sa, že ak nebudú poslúchať, tak na Vianoce žiadne darčeky nedostanú je tiež neefektívne. Malé deti do troch rokov sú ešte značne egocentrické, impulzívne a nedokážu sa ovládať. Je normálne, že testujú hranice, porušujú pravidlá a správajú sa niekedy nevhodne.
Mikuláš, čert, ľudia v rôznych kostýmoch na vystúpeniach, v kostoloch, v meste alebo počas „halloweenu“ môžu deti vystrašiť, pretože masky môžu pôsobiť príliš realisticky a strašidelne. Ak sa s deťmi chystáme na nové miesto, popíšme, čo môže očakávať. Zmiernime jeho obavy.
Slová na záver
Strach u malých detí je prirodzenou súčasťou ich vývoja. Ako rodičia máme príležitosť podporiť ich odvahu a dôveru vo svet tým, že ich obavy pochopíme a správne na ne zareagujeme. Naopak, vyvolávanie strachu výchovnými nástrojmi môže narušiť emocionálny vývin detí.
Ak máte obavy, otázky, prekonzultujte ich s odborníkom alebo odborníčkou z oblasti psychológie, ktorý/á vám pomôže porozumieť tomu, prečo sa vaše dieťa bojí a čo mu môže pomôcť čeliť strachu.
Autorka článku: Silvia Nováková, vyštudovaná psychologička, poradkyňa, mama, lektorka filiálnej terapie.
Momentálne na rodičovskej dovolenke.
Silviu si môžete vypočuť aj v našich podcastoch na Spotify a rôzne témy z oblasti psychológie Vám často približuje aj v našich Live prednáškach.
